Už sú to pomaly dva mesiace, čo som opustila nielen moju milovanú prácu, priateľov, ale aj rodinu..lebo som odišla za priateľom do Anglicka..pretože práca počká, s priateľmi som v kontakte, a k rodine sa môžem kedykoľvek vrátiť..
Keď som odchádzala, ešte tam ležal, u nás na chirurgii. Mala som poslednú nočnú. Chcela som sa ísť s ním rozlúčiť, zaželať veľa šťastia, ale nedalo sa. Bola to myslím sobota, mala som dva príjmy, obidvaja nekľudní, jeden opitý. Zlá služba..ako už dávno nie.
Takmer plné oddelenie, ja sama v nočnej. Mala som však motiváciu, veď je posledná, nie? Potom dva týŽdne dovoleky a hurá do Anglicka.
Ráno ako som odovzdala hlásko babám a rozlúčila sa, so sľubom, že sa ešte zastavím, išla som sa rozlúčit s ním. O poschodie vyššie. Len som mu chcela zaželať všetko dobré..hlavne veľa zdravia..to potreboval najviac.
Bol to pacient, ktorý bol u nás opakovane hospitalizovaný. Prvý raz na jar. Preložený z inej nemocnice. Tam takpovediac utiekol hrobárovi z lopaty, usúdila som tak z niekoľkostranovej prepúšťacej správy z miestneho ARA. Veľmi ťažká pankreatitída. Po operácii, bol v umelom spánku, mal multiorgánové zlyhanie a čo ja viem čo ešte.. Podstatné bolo to, že to bol mladý chlap, a na to sa dosť ťažko pozerá..
Bol u nás asi dva mesiace.. Všetky sme si ho za ten čas dosť obľúbili, bol jeden z tých mladších a bol strašne fajn.
Týždeň pred Veľkou nocou som mala dovolenku, a keď som sa vrátila, už tam nebol. Na jednej strane som bola rada, na druhej ma to aj troška mrzelo. Práce bolo dosť ako vždy a tak sa postupne vytratil z našich myšlienok.
Asi po mesiaci, keď som prišla do nočnej a baby mi dávali hlásko. Zazdalo sa mi to, alebo tu zasa leží? Žiaľ nezdalo sa mi to. Ale bol to úplne iný chlap. O 10kg ľahší, strašne ubolený, a hlavne tie smutné oči.. Snažil sa síce uhrať to úsmevom, ale nebolo to ono. Nasledoval dlhý kolotoč vyšetrení a podľa toho aj liečba. Musela byť však operačná..ako mu bolo oznámené. Bol z toho veľmi nešťastný. Veľmi sa bál. Sedela som tam pri jeho posteli, ked sa mu rozkotúľali slzy po tvári. Viete čo mi to dalo námahy, aby som sa tam nerozplakala? Snažila som sa ho povzbudiť. Ale v momente, ako som vyšla z izby, nemohla som slzy udržat. Plakala som ako malá. Prečo je to take nespravodlivé? A nielen ja, my všetky.. Deň pred operáciou som mala službu. Zaželala som mu veľa šťastia. A že sa tešim, keď sa uvidíme v ďalšej službe.
Prišla som s malou dušičkou do práce. Pozriem na tabuľu, dočasne na ARE..tam sa o neho veľmi dobre postarajú. Pýtam sa nášho lekára, či má cestu na ARO, a ak ano, nech zistí, čo a ako. Je v umelom spánku. Nález bol zlý. Abscesy. Veľké. Ale vyčistili všetko čo sa dalo. Treba len čakať. Po službe sme tam s kolegyňou boli. Spal.
Asi o týždeň mi pri odovzdávaní služby kolegyňa vraví: "už sa zobudil, a prvé čo si pýtal, bol telefón, aby mohol volať manželke.." Spadol mi kameň zo srdca. V ďalšej službe sme ho boli pozrieť. Mal sa lepšie. Časom sa zotavoval. Preložilo ho k nám na JIS-ku. Tam už bolo lepšie, častejšie návštevy. Po čase preklad na oddelenie. Už sa mal lepšie. Plánované CT. Mal strach. Bál sa čo tam bude. Znova absces. Nasledovala punkcia. Ale nebolo o až take zlé. Mal sa už lepšie. Veľakrát poďakoval. Nemal za čo.
Prirástol mi k srdcu. Neviem ako. Možno preto, že je mladý, má rodinu. Neviem. Tajne som dúfala, že skôr ako odídem ja, pôjde domov on. Nešiel.
Ale moja kamarátka, spolužiačka, kolegyňa vypýtala číslo a poslala mi ho. Dala mu moje. Tak si občas napíšeme. čo nové, ako sa máme.
Je to fajn. Sama by som si ho nikdy nevypýtala..
Autor: Macka Šinková
(Blog Prvý pokusje určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebosa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
