Sudca vyzeral podľa mojich predstáv, starší sivovlasý pán, už od pohľadu múdry. Vzbudil vo mne dôveru. Dôveru v spravodlivosť, aj keď toto slovo radšej neriešim, lebo riešiť niečo, o čom nikto nemôže s istotou povedať, že existuje, mi príde hlúpe. Čakal som na chodbe, na ktorú sa škárami predieral krik mojej mami a rázny hlas sudcu.
Moje ústa sa nechali strhnúť atmosférou a po zákonnom poučení začali chrliť kopu špiny na moju mamu. „Teraz alebo nikdy!“, prihovoril sa mi vnútorný hlas. Ten zvláštny hlas, ktorý ma roky presviedča, že nemilovať mamu je v mojom prípade normálne. „Ukáž jej, ako ťa tie roky trápila!“ Kopa špiny zo mňa tiekla ako zvratky s prímesou horkej krvi. Špiny bolo toľko, že naplnila miestnosť, sudca zalapal po dychu, otvoril okná, aby špina mohla odtekať von na ulicu. Mamu som nechal vedome topiť sa vo vlastnom živote, vo všetkých situáciách, ktoré režíroval jej alkoholom opojený mozog. Postupne som prepral všetky agresívne bitky, pri ktorých ju nezastavili ani moje nebesky modré uplakané oči, chvíle, kedy som potreboval pritúliť a jej nebolo, lebo chlácholila v náručí cudzieho „uja“, prepral som okamih, kedy pustila plyn, ľahla si k bračekovi do postele a rozhodla sa, že nás zbaví trápenia na tomto zlom svete. Nezabudol som spomenúť, ako potratila do záchodovej misy a toho mŕtveho tvorčeka si uschovala do zaváraninového pohára v chladničke. Ja s bratom sme vtedy museli nášmu mŕtvemu a o desať rokov mladšiemu súrodencovi vymýšľať meno.
Hovoril som kľudne, necítil som pri tom vôbec nič. Ak však teraz nad mojim svedectvom premýšľam, vôbec nič je oveľa viac, než niečo. Je to takmer všetko. Opäť na (ne)šťastie zafungovala moja sebaobrana. V ťažkých chvíľach som mimo, som otupený. Cítim súcit, ale necítim bolesť.
Dosť, stačilo!!! Vy nie ste moja matka, Vás potopiť nechcem, ani Vám kaziť deň. Chcem len skúsiť, ako chutí blog a povedať, že každého z nás čaká súdny deň... rodičov, deti, aj pána sudcu. Ja mám však už jeden za sebou!
Autor textu: Peter
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
Môj súdny deň
Ahoj, volám sa Peťo a dnes bol môj súdny deň! Aby som zbytočne nenaťahoval čas, bol som podať svedectvo pre spravodlivé rozdelenie majetku 9 rokov po rozvode mojich rodičov. Aj keď mám už 26 rokov a myslel som si, že som „veľký“, zmýlil som (nič zvláštne, nebolo by to prvý krát). Dieťa asi nikdy nebude dosť veľké na to, aby počúvalo slovné trenice dvoch osôb, ktoré nesú honosný titul – Moji rodičia. Pozeral som na nich a nechápal som, ako môžu dvaja ľudia takto skončiť. Mali sa niekedy vlastne radi? Asi hej, veď som tu ja a brat, živé dôkazy lásky... Alebo sme sa nenarodili z lásky? Mama žije od rozvodu s iným chlapom, o jej niekdajšej kráse hovorí už len fotka na občianskom preukaze. Alkohol ju premenil na zbedačenú starenu. O deti má minimálny záujem, o to väčší je jej záujem o byt, v ktorom sme po rozvode zostali žiť my – otec, brat a ja.
