Choroba sa rozšírila. Je zle. Doktorka navrhuje operáciu. So slovami „skúste mi to nepodpísať" mu dáva podpísať papier, na ktorom píše, že robila CT a také a onaké vyšetrenie. Nerobila. Mne to dôjde až na ceste domov, keď čítam správu. Tú jej vetičku som pripísala čiernemu humoru, ktorý je jej vlastný. Dívame sa na seba a vravíme si, že nabudúce teda zistíme o čo ide.
Doktorka nám má zavolať ako pokročili v konzultácii s ortopédom a aký bude termín operácie. Čakáme. Nič. Mňa už čakať nebaví, ja jej chcem volať. On sa bojí operácie, chce počkať. Konečne!
Zasa v ordinácii. Stojím a počúvam. Mám nejaké otázky na jazyku, ale slová mi dnes nelezú z úst. Doktorka dnes ešte zarytejšie ťuká do počítača. Ani sa na nás nepozrie. On sa pýta aké ďalšie metódy sa ešte dajú vyskúšať po operácii. „Ani srnky netušia." Odpoveď. Ticho. On sa zasa pýta, prečo mu dala minule podpísať správu s nepravdivým obsahom. „Asi som si vás pomýlila s pani M., tá bola pred vami a jej robili tieto vyšetrenia. Aj tá to už má spočítané takisto ako vy."
Zvoní jej telefón, s niekým sa milo rozpráva. V nemom úžase otvoríme ústa. Mám na ňu skočiť a vyškriabať jej oči, alebo vypustiť nadávky, ktoré sa mi tlačia v ústach? Nič. Ani jedno ani druhé. Skamenela som. On sa pýta ako to myslela. ... Domček z karát padá.
Na bystrickej onkológii je to tak. Sfúknu vás ako sviečku.
autorka: Jana Klímová
