Po kurze ju čakala sladká odmena. Štyri pralinkyv čokoládovni na Michalskej. Dve zjedla dve odložila pre sestry. Rukav ruke sme sa na seba usmievali, skackali na zvonkohre, tešili sa z peknejchvíľky. Nastúpili sme do autobusu MHD.K naším úsmevom sa pridala postaršia dáma, ktorá si sadla vedľa nás. Predvystúpením som povedala dcére, že vystúpim prvá, že je to bezpečnejšiea plno iných učiteľských poučiek, ako sa má správne vystupovať.
Predsavšak pred zastávkou som si uvedomila, že Janka stojí predo mnou na schodocha čaká, kedy autobus zastane. V mysli som len mávla rukou, že sa ničnemôže stať, že to mám pod kontrolou, že nabudúce ju pred seba nepustím.Autobus zastal. Všimla som si už len, že Janka je opretá o zábradlie, žedvere sa otvárajú dnu, že ju môžu zachytiť. Odsunula som ju v rýchlosti odzábradlia. V domnení , že som dobre prekonala krízovú situáciu, som zrazupočula Jankin nárek na celý autobus.
Nožička zostala zakliesnená. Bratislavčaniaaž takí ľahostajní nie sú, ako sa o nich zvykne tvrdiť. Celý autobus kričalna šoféra nech zatvorí dvere, čo sa aj stalo. Noha bola voľná. Následne ich hneď otvoril. Vystúpili sme. Niekto mi zachrbtom zamrmlal: "To je ale mama!" Keď som neskôr doma natierala dcérkemodrinu ako fľak octanovou masťou, uvedomila som si, že k tomu, aby som sastala dokonalou matkou, si čokoládou nepomôžem.
Autor: Saša Miková
