Odsudzovanie a nedôvera

Nie je to príjemný pocit. Neskôr keď príde takýto tínedžer, alebo róm k pokladni a kupuje si rožky, tak mu ich začne predavačka pekne počítať, aj keď jej títo ľudia vopred povedali koľko majú tých rožkov. Ale keď príde do obchodu pekne oblečená dáma, tak na ňu nikto nestriehne ani jej nepočíta počet rožkov. Tejto dáme predavačky na sto percent dôverujú a pritom jej možno v kabelke hovie balíček cukríkov pre synovca a čokoláda pre mamu, ktorá je v nemocnici.

Alebo vojde do obchodu dcéra s mamou. Mama je pekne oblečená a na rukách sa jej leskne milión náramkov, ale dcéra má na hlave šatku s lebkami, na ústach má čierny rúž a oči má olemované hrubou čiernou linkou. V obchode sa rozdelia, každá ide hľadať niečo iné, aby mali nákup čo najrýchlejšie za sebou. Na dcéru sa v tom okamihu nalepí predavačka. Dcéra tomu nevenuje pozornosť až kým ju nezačne táto na prvý pohľad milá predavačka prehľadávať. Dcéra zavolá mamu a tá pozerá na túto divnú scénku s otvorenými ústami. Predavačka si uvedomí, že je to jej dcéra a ihneď ju prestane prehľadávať. Dcéra s mamou sa do tohto obchodu už nikdy nevrátia.

Ako nakoniec dopadneme? Všetci sa budeme musieť obliekať rovnako a nikto nebude ničím výnimočný, alebo sa ľudia poučia a nebudú ostatných posudzovať podľa vzhľadu?

Autor: Zuzana Prítyiová

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebosa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)