Ostré rande v roku 1975

Cestovávali sme vlakom a bývalo nás plné kupé. Nastupovali sme v Martine a postupne sa pridávali spolužiaci od Koštian až po Turčianske Teplice. V kupé bývalo veselo. Keď bolo málo miesta, občas si nám spolužiačky sadli do lona, aby si ostatní mohli tiež sadnúť. Chápete správne, že bolo stále plno. Boli to skrátka roky plné blaženosti, bez akýchkoľvek starostí.

Volala sa Anka. Mala 17, dlhé blond vlasy farby kukuričného šúpolia a modré oči ako dve horské studničky. Netrvalo dlho a začal som sa v tých studničkách topiť. Keď sme spolu chodili už celý rok, raz ochorela. Nie vážne, len nejaká chrípka. V pondelok mala prísť do školy a tak som sa rozhodol, že ju v piatok u nej doma „prepadnem“ a že skrátka teraz je ten správny čas a idem na vec...

Kúpil som tri bordové gladioly ako na hrob a podľa rád starších spolužiakov aj 7decku Račianskej frankovky – to na celkové uvoľnenie atmosféry. Bože! Večer som ani oko nezažmúril. Tá fantázia a predstavivosť. Ako v tej pesničke od Elánu, kde sa spieva, že moje telo si so mnou robí čo chce. V zajatí očakávania, zaspal som až nadránom. Otec dochádzal do práce a odchádzal z domu skôr ako ja. Hneď ako buchol dverami, som vyskočil z postele a oholil som si svoje bujné strnisko. Vodou po holení som bol natretý až po členky. Dal som si najčistejšiu košeľu akú som našiel – krikľavo oranžovú dederónku a rifle, také úzke, že bolo proti zákonom prírody sadnúť si v nich. K tomu biele froté ponožky a lakované čierne poltopánky. Aj Trendy Dara by pustila do gatiek, keby ma videla. Schmatol som kvety, víno v silonovej taške /vtedy bolo všetko zo silonu aj košele/ a trielil som pešo na „miesto činu“, kde Anka bývala. Čo ak mi otvorí v nejakej priesvitnej košieľke, skoro som sa zdivel ľudkovia. Takmer som sa cestou oslintal.

Vyletel som hore schodmi, zhlboka som sa nadýchol a zazvonil. Počul som šuchot za dverami – už ide. Cítil som ako mi horia uši. Dvere sa otvárajú a za nimi v zástere Ankina mama. „Tonko, vitaj. A ty tu čo robíš? Nemáte vyučovanie?“. „Ja, ja, ja som tiež chorý“. Vykoktal som horko-ťažko. Mŕtvy muž live! Chcel som zomrieť. Podal som jej úplne zblbnutý kvety so slovami: „Toto je pre vás teta“. „Tak poď ďalej“. No čo už, hovorím si v duchu. Je to v ri..., erotika nebude, tak aspoň zahrám návštevu pri lôžku chorej a vkročil som dnu. Pritom som jemne ťukol Račianskou frankovkou o zárubňu a krvavočervené víno sa v okamihu vpilo do koberca v predsieni. „Tó, to, to som nechcel“, postihol ma ďalší záchvat koktania. „To nevadí Tonko“, povedala Ankina mama a prepálila ma pohľadom. „Anka je v obývačke“. Líca som mal červené ako prvomájová Moskva. Bol som klinicky mŕtvy. Anka sedela v obývačke a civela na mňa ako na zjavenie. Na bielych ponožkách som mal škvrnu od frankovky a v očiach výraz šialenca. Pozdravili sme sa, pusu som jej nedal, bál som sa mamy, ktorá stále utierala koberec, pričom ma sledovala.
Po dvoch minútach, neschopný základnej komunikácie som sa vyplazil z bytu a šuchtavým krokom som sa plížil ako zbitý pes domov. Bože prečo? Kde sa stala chyba? Absolútne dokonalý plán zlyhal – scenár vášnivého stretnutia sa nenaplnil.

Poučenie pre tých čo plánujú prvé ostré rande: Ak si myslíte, že zajtra je ten správny čas a vaše dievča má mamu zdravotnú sestru v nemocnici, zistite si ako má služby.

Záver: Hoci mi Anka „nebola súdená“, občas si na ňu spomeniem. Od roku 1975 som ju nestretol. Anka, snáď sa k tej Frankovke raz dostaneme a sľubujem, už dám lepší pozor...


Autor: Anton Šabo

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)