Žena nezrozumiteľne artikulujúca, celá v červenom, iba biele tenisky, ktoré potriesnené kvapkajúcou krvou dodávali spolu s roztrhaným kostýmom tomuto zvláštnemu faceliftu grotesknú kontúru.
S vypätím síl sa mi podarilo psa odtrhnúť od obete, kým som ho zavrel, obeť ušla po ceste do lesa. Márne som kričal „počkajte odveziem Vás! Zavolám záchranku!", ušla. No dobre, povedal som si, len kľud, je v šoku, ja ju nájdem, no najskôr zavolám tú záchranku.
A tu sa príbeh na štát a „obeť" vlastne začína, myslím sociálne atď. Vyťukám 112-ku, a celkom som sa potešil promptnému zodvihnutiu a ešte celý udychčaný som tomu /tej/ na druhom konci vysvetlil, čo sa stalo a žiadal o „rýchlu" zdravotnú pomoc, no asi som urobil chybu, lebo som neprozreteľne vytáral, že obeť v šoku ušla.
A to som nemal, lebo druhý koniec, ktorý ma dovtedy počúval, zmenil tón: „jááj, no kým sa nenájde nemôžeme poslať záchranku!" Darmo som sa snažil logicky argumentovať, že kým príde záchranka, ja ju nájdem a doveziem do dediny, že je dosť silne pohryzená a hodne krváca. Nie, nie na také sa nehráme, najskôr „obeť" a potom sanitka!
Dobre, pomyslel som si, a v duchu som kopol ten „druhý koniec" do rozkroku. Sadol som do auta a uháňal dole cestou hľadať „ujdenú". Po dvoch kilometroch som ju dostihol /celkom slušný výkon na ženu, pár rokov pred dôchodkom, pomyslel som si/, zabrzdil a ponúkol otvorené dvere auta.
Po malom zaváhaní nastúpila stále ešte v riadnom šoku a po prvých slovách, ktoré som z jej úst počul, som pochopil, že rozpráva po anglicky. Prešiel ma mráz po chrbte /za ňu, už som videl, ako bude pri čaji a sušienkach doma s odstupom času vyprávať kamoškám story o Slovensku/. Nanešťastie, pre mňa ešte aj tá jej angličtina nebola angličtina, ale írsky dialekt, a tak som z celého, čo mi rozprávala, rozumel iba „no hospi, hezben" ale pochopil som, a v dedine našiel dom, v ktorom boli ubytovaní. Zastal som a zase mi s krikom ušla z auta, teraz na ratu ku svojim. Našťastie tí neboli v šoku a rýchlo pochopili, že ju odveziem tu v dedine na ošetrenie do Zdravotného strediska, a oni prídu za mnou. OK, a odfrčal som.
O minútu už na ospalom temer vyľudnenom zdravotnom stredisku som zo šťastím hneď vo dverách odchytil zdravotnú sestru / to som vtedy ešte netušil, že tu je jediná z personálu strediska/, po stručnom vysvetlení som jej „pohryznutú" odovzdal a konečne som sa mohol venovať 112-ke. Opäť to klasické, niečo vysvetlíte centrálnemu „koncu" v Banskej Bystrici a potom „moment, spojím Vás" a znovu to isté musíte vysvetľovať inému „koncu". Iný koniec mi vysvetlil, že „rýchla záchranka" je teraz v Lučenci /cca 38 km/, ale už sa vracia a jej posádka je informovaná. OK.
Vybehol som hore, kde bola pohryznutá ošetrovaná, na jej ukľudnenie jej pretlmočím „ambulance will be come about ten minutes" / klamem jej v mene slovenského štátu, desať minút je na návrat z Lučenca nereálny čas /, medzitým prichádza početná rodina Írov, prosím sestričku aby jej pichla niečo proti šoku, to sa nedá to „ona nemôže, len doktor!" Chápem, len kde je? Ale zato jej kartu poistenca potrebuje /ani toto triviálne slovné spojenie si nevie po anglicky vypýtať/, jasné, že kto ide z lesnej prechádzky ju nemá u seba, a tak rýchlo s „hezben" domov pre „insurance card", medzitým telefonát mne z centrály, „koniec" chce odo mňa vedieť meno ošetrujúceho lekára a pýta sa ma, či tu je odborná ambulancia na to nutné zašitie.
Prosím? Teraz som v šoku už aj ja, mňa sa takéto veci pýta centrálny dispečing 112-ky? Mňa, čo som nebol posledných desať rokov ani na preventívnej prehliadke? Našťastie. Mne dáva 112-ka otázky, ktoré by mali byť povinným portfóliom výbavy centrálneho dispečingu? V dobe, v ktorej žijeme, už nie je problém, ak sedím za zapnutým počítačom, do piatich minút zistiť všetky relevantné informácie, napríklad aj o mrazenej vode z Antarktídy, cenách, cargu, vzdialenosti, poistenia - dokonca aj na prípad rozpustenia tej mrazenej vody, a ešte k úplnej spokojnosti si môžem vybranú lokalitu skontrolovať cez google earth!
Minúty plynú, ďalšia nervózna cigareta, sanitka v nedohľadne, v hlave si premietam cestu z Lučenca do Kokavy /poznám ju naspamäť, sedem železničných priecestí.../ premietam si, koľko rámp bude asi „spadnutých".
Od úrazu už ubehlo dobrých dvadsať minút a ešte koľko to potrvá, kým sa dostane do Lučenca na ozajstné vyšetrenie a ošetrenie /zašitie/. Zle pomyslieť, ak by mala poškodené niečo životne dôležité. Konečne prichádza ambulancia na kolesách, znovu stručné vysvetlenie čo sa stalo, nalieham, že je v silnom šoku, že potrebuje niečo na ukľudnenie. Ochotný personál vyzerá včetne vybavenia profesionálne, až na úplnú absenciu angličtiny, sú potrebné nejaké odborné medicínske otázky k pohryznutej a tak znovu telefonát teraz do Lučenca nejakému doktorovi, ktorý jej ich kladie cez mobil a následne tlmočí kolegom, potom to už ide v celku hladko, nejaká injekcia, infúzia, trochu dohadovania o tom či môže „hezben" ísť s spolu s ňou v „ambulance", napokon, že áno.
Ambulance odfrčí v doprovode auta Írov do 38 km vzdialeného Lučenca, sedem priecestí z toho x „spadnutých" závor... strácam v príbehu niť, už to nemám pod kontrolou. Ostávam sám z uväzneným filmom v hlave.
Ešte celé dva dni si ho prehrávam a nachádzam v ňom toľko amaterizmu /nech mi prepáčia všetci skutoční nadšenci amaterizmu, ale slovo neprofesionalita nemôžem použiť, lebo to boli platený profíci a zvonku na nerozoznanie od írskych kolegov, napríklad... / Jedno ma ukľudňuje, že tí Íri vnímali vďaka rečovej bariére len vľúdnosť, súcit a ochotu a tá je medzinárodná aj bez verbálneho prejavu a tak sú, zdá sa, za to povďační a nehnevajú sa, dokonca ani na môjho psa.
Len mne ostalo v hlave plno nezodpovedaných otázok. Keby medzi nami bol ešte guru Osho, iste by mi povedal: „Neklaď si zle formulované otázky, lebo tie generujú ďalšie a ďalšie, na ktoré sa nebude dať zodpovedať." Len nikdy nepovedal, čo s tými, ktoré ti niekto, bez tvojho dopýtania nasype do hlavy. Alebo? Možno aj na to je blog, nech si tie odpovede riešia blogeri!
autor: Vladimír Orosi
