Mám "iba" 35. Čas letí a ja som sa zrazuspamätala pri pohľade na môjho syna. Uvedomila som si, že už sa nemusím pozeraťdolu, keď mu chcem niečo povedať ale stačí zdvihnúť oči hore. Musím smutneskonštatovať, že mi to trvalo trochu dlho. Ale utešujem sa mojim životnýmkrédom „lepšie niekedy ako nikdy". Konečne sa začnem venovať aj sebe, svojmutelu, vizáži, ktorá ma doteraz „netrápila", povedala som si sama pre seba.Akoby mi niečo zrazu šepkalo „je čas" na všetko čomu si sa doteraz nevenovala,či už z nedostatku času alebo jednoducho nebolo treba. Ľahko sa však povie,ťažšie je svoje nové predsavzatia aj dodržať. Teda aspoň sa snažiť ich dodržať.Veď snaha je prvý krok k úspechu. A tak začal boj, boj o čas na zmeny, ktorézačali meniť môj život od základov. To som však na ich začiatku ešte netušila. Dôvod bol jednoduchý.Zmenami prechádzal aj Jurko - môj syn. Z krásneho bucľatého drobca pomalyvyrástol riadny dlháň, ktorý si to namieril priamo do toho krásneho obdobiamedzi detstvom a dospelosťou - puberty.
Zrazu všetkého bolo na nás - trojčlennú domácnosť - akurátdosť. Ja, odhodlaná k zmenám, Jurko so svojim, vždy inak znejúcim hlasom auštipačnými ba až provokujúcimi poznámkami, manžel milujúci svoj zabehanýstereotyp a nepripúšťajúci žiadny zásah do zabehaných koľají.
Raz to muselo prísť a ten deň bol tu. Polročné vysvedčenie.Mrazivý až arktický január, ktorý sľuboval štípanie nie len na lícach vonku aleaj v mnohých rodinách, kde detiokorenili domácu atmosféru známkami, ktoré boli veľmi vzdialené tým vysnívaným.
Príjemná melódia na mobile prezrádza príchod očakávanejinformácie. Trošku vzrušenia a aj nádeje, že nie všetko skončilo na papieri takako sľubovali učitelia. Možno sa zľutovali, zvážili všetko pre a proti, veď polrok nie je až taký dôležitý. Hlások v telefóne je taký nemastný, neslaný.Dochádza mi, že k žiadnej veľkej zmene , teda pozitívnej nedošlo. „Mami, takpredstav si, že z geografie mi dal trojku. A to som mal jasnú dvojku". Cítimako mi tuhne úsmev. Príjemná nálada, ktorú som si od rána pestovala sa pomalyvytráca. Tak veľmi som sa snažila udržať si ju čo najdlhšie. Už aj kolegovia sami smiali a nechápali čo mi je tak veselo. Jasné, že im to nedochádzalo. Veď nemajúškolopovinné deti a už vonkoncom nepoznajú problém zvaný „škola".
Teda nie vždy je to problém. Len tento rok. Dajako, po niemoc vydarených letných prázdninách, aj úvodný štart v novom školskom roku bolskôr spiatočka. Poznáte ten frmoľ na začiatku septembra, keď treba kúpiť tisíc vecía zaplatiť kopu poplatkov. A ešte k tomu sa blíži koniec roka a v práci jeroboty ako na kostole. Spamätala som sa až v polovici novembra. V žiackej knižkecez pol strany napísaný odkaz od pani učiteľky neskutočne červenou farbou.Vášmu synovi hrozia tri štvorky!! Nič viac mi nebolo treba. Ako je to možné?Pýtala som sa sama seba. Táto studená sprcha ma dostatočne prebrala k životuhoci už bolo po ôsmej večer. A teraz vymýšľajte správnu metódu nápravy aby ste náhodou neuškodili dieťaťu v tom„správnom" veku, ktorému sa zdá všetko jednoduché, nezmyselné a už vôbec niedôležité pre budúcnosť. Po hodinke vysvetľovania som toho už mala akurát dosť aak si z toho všetkého zapamätal ten človiečik počúvajúci ma na pol ucha,myšlienkami úplne inde, aspoň pätinu - môžem hovoriť o úspechu. Nehovoriac o mojej druhej polovičke, ktorápozerala nejaký fotbal v telke a sucho skonštatovala že aj smetiari súpotrební.
Ešte o dvanástej som sedela v kuchyni a čakala na spásonosnúmyšlienku ako sa z tohto všetkého dá vylízať s čistým štítom ale nič mineprichádzalo na rozum. A tak najlepšie čo mi napadlo bolo sa ísť umyť ašuchnúť unavené telo do postele pod príjemnú perinku, ktorá ma zahalila až pouši a ja som po dlhom premýšľaní nasilu zatvorila oči a zaspala.
Autor: DL
