Liečenie závažného ochorenia už niekoľko mesiacov nepostupuje, nekonečné opakujúce sa vyšetrenia neukazujú žiadne zlepšenie a bezmocní lekári odvracajú pohľad. Stále sa snažia dopovať moje telo medikamentmi - injekcie, tabletky, infúzie. Vraj mám zabojovať. Ale ja už nevládzem.
Nevládzem brať na seba bremeno, že žiadna liečba nezaberá, lebo ja málo chcem.
Nevládzem už dokola počúvať diskusie lekárov o ďalšom potenciálnom kroku, ktorý by sme mohli vyskúšať.
Nevládzem už spracúvať informácie o všetkých lekárskych postupoch, ktoré by mi možno pomohli, ale na Slovensku sa nevykonávajú.
Nevládzem už počúvať príbuzných, ktorí mi vždy, keď potrebujem vyliať svoju ťažobu na ich plecia, skáču do reči.
Ťažké diagnózy sú aj napriek skutočnosti, že ste prežili, naozaj ťažké. Snažíte sa nájsť dôvody a zmysel, prečo ste zostali živí.
Už chápem pocity ľudí, ktorí v určitom štádiu svojej choroby odmietnu akúkoľvek lekársku pomoc. Netlačte na nich. Zmieriť sa s ťažkým osudom je ťažké. Niekomu sa to podarí, niekomu nie.
Neriaďte sa tým, ako by ste veci riešili vy. Snažte sa pomôcť druhému tak, ako on potrebuje.
Nemusíte nonstop kontrolovať, či má čo piť, či nepotrebuje vyššie vankúš, či ho dnes bolí napravo alebo naľavo.
Počúvajte dušou, sadnite si k nemu a zdieľajte s ním neistotu, bolesť aj strach. Nikdy to nie je príjemné. Ale možno na konci tejto cesty je naozajstná vôľa žiť.
autorka: Jana Blažeková
