Pre teba

Prečo ma moje kroky viedli k tebe a prečo som tak verila v tvoju vnútornú silu, doteraz si to neviem vysvetliť. Keď som počula prvý krát tvoj hlas v telefóne, ako sa smiešne hovorí, vedela som, že z toho niečo bude, že to bude osudové....že to neostane len tak....naše prvé maily, básne, knihy...myšlienky...naše prvé stretnutie, keď sme už o sebe vedeli snáď všetko a zároveň nič...a naše spoločné rozhodnutie žiť spolu. Veríš mi, že som vtedy bola tak šťastná, že som si to ani nevedela uvedomiť a naplno to precítiť? Už viem, prečo sa hovorí, že láska je slepá.

Lebo ona na istý čas naozaj je....vnímaš viac to dobré ako to zlé, dostáva sa do teba z toho druhého človeka viac pozitívnej ako negatívnej energie...akokoľvek triezvo sa pozeráš na ten vzťah, stále tvoj rozum a tvoje srdce reaguje najsilnejšie na to, čo na tom druhom miluješ...viac sme si vtedy nemohli byť blízki, tak si mi pomáhal a tak som ti pomáhala ja, vravieval si mi, že si ma ani nezaslúžiš, že som ťa vytiahla z tvojho negatívneho života, ktorý si žil predtým, dokonca som si myslela, že ty ma viac miluješ ako ja teba......ale skutočný život bol aj o problémoch, o ťažkých veciach, ale akosi sme to zvládali, nehádali sa a potom...potom sa to prelomilo.

Zvláštne je, že sme o tom obaja vedeli a obaja zároveň mlčali. Ty si mi nechcel ublížiť a ja som si nechcela pripustiť, že nadíde čas, keď ma opustíš. Vôbec som si to nechcela pripustiť, vôbec som si to nechcela uvedomiť a zobrať to ako niečo skutočné, čo naozaj príde.

Neustále sa mi vynárali myšlienky o tom, ako sme sa stretli, koľko sme toho prežili, ako sme si vymienili energiu, nikto nám vtedy nerozumel, nikto si ani nevedel predstaviť, ako dokážeme byť na seba napojení, čo si vieme povedať a kam sa až vieme navzájom potiahnuť, aby sme boli lepšími, silnejšími, aby sme všetko zvládli ľahšie. Vtedy som cítila veľmi silno, že to, čo prežívam s tebou, neprežijem už nikdy viac. Že si jedinečný človek na tejto zemi, ktorého som mala to šťastie stretnúť.

Naše rozhovory na terase s mačkami v náručí a psom pri nohách...možno to vyznieva ako ideálny gýč, ale bolo to tak...a bolo nám tak dobre...opäť som odbočila od pôvodnej myšlienky, aspoň vidíš, ako všetko vnímam, a tak ako to vnímam, dávam aj na papier a situácie, ktoré boli krásne sa opakujú aj v tomto rozprávaní...Mám chuť povedať ti všetko, všetko, čo mám doteraz v sebe a neviem to dať preč...už dávno som prestala so sebou bojovať. Viem, že nad týmto teraz neviem vyhrať.

Nazvime ten deň dňom s veľkým D, keď si vyslovil vetu, že nie si šťastný...milión otázok sa mi vtedy prehnalo hlavou, prečo? Prečo sa to stalo mne, mne, ktorá ti chcela dať , , všetko, , ...a keď zo mňa opadol egoizmus začala som uvažovať nad tebou, prečo si sa odľúbil? Prečo zrazu hovoríš o neistote vo svojom srdci, keď rok a pol si o tom nemal pochýb. Tak veľmi som chcela počuť nejaký dôvod, ktorý si mi doteraz nedal.

Tak veľmi som chcela počuť konkrétne veci, ktoré by ma možno vedeli ľahšie odpútať od teba, veci, ktoré si na mne nemal rád, nenávidel....a ty si bol len ticho, opakoval si svoje myšlienky o nenaplnení duše a o tom, ako nie si šťastný, ty si jednoducho nevedel nič viac povedať....tie noci potom....plné beznádeje, plaču...tak sa vtedy modlila, aby to bol len sen, že niečo také naozaj nechcem prežívať, že niečo také by som nechcela priať nikomu prežiť...keď tomu druhému tak veríš a on zrazu .....zrazu nie je nič...

Zrazu bývam v druhom byte, stretávam tvojich známych a bojím sa na nich pozrieť mojimi uplakanými očami, tak sa hanbím, že sa tak trápim, viem, že to je hlúpe, viem, že život ide ďalej, že toto nie je koniec sveta a napriek tomuto poznaniu sa neviem ubrániť slzám, dušu mám zavalenú ťažkými kameňmi a nevládzem chodiť, žiť, komunikovať.... postupne sa ku mne dostávajú ďalšie informácie o tvojom živote, ako žiješ s iným dievčaťom, aj keď si mi pri rozchode tvrdil, že chceš žiť sám, že chceš nájsť samého seba!!!!

Tak prečo si mi to vravel, keď zrazu čakáš dieťa....aj keď neplánovane, predsa ...si s inou, aj keď nie si šťastný, predsa si s inou, každá žena pozná ten pocit, keď sa to dozvie, poníženosť, ale neskutočná poníženosť, každý kúsok tela trpí a znova milión otázok sa ukladá v hlave o mne, kde som urobila chybu, prečo to skončilo, prečo, ak to bolo tak osudové, prečo ...prečo...a čím viac otázok, tým menej odpovedí...a čím viac otázok, tým menšia chuť žiť, tým vyššia rýchlosť šoférovania, tým menej jedenia, tým viac ľahostajnosti, či vôbec mám alebo nemám žiť....jediné, čo ma držalo bola moja rodina, inak by som tu už nebola....neviem, či mám teraz ďakovať im, že sa tak snažili ma z toho dostať, alebo mám ďakovať svojej slabosti, že som to nedokázala riešiť radikálne...alebo to môžem hodiť na moju hlúposť, že som sa tak veľmi trápila kvôli jednému chlapovi???

Keď ja som ti dala kúsok zo svojho srdca a preto to tak bolelo. Nikdy som to nemala spraviť. Nikdy som sa tak nemala viazať...teraz to viem...menej by to bolelo....a vrátim sa späť k mojím prvým riadkom, keď som písala, že je tomu už rok. Rok prešiel a ja začínam vnímať, že môj plač už nie je len o beznádeji, už je skôr o smútku...že to takto skončilo...je skôr o prázdnote, ktorú mám teraz v sebe a v mojom srdci...je skôr o mojich negatívnych pocitoch začať si akýkoľvek ďalší vzťah, o mojich odmietavých postojoch, ktoré vychádzajú z môjho srdca, keď sa snaží akýkoľvek muž prejaviť svoju náklonnosť ku mne....chcem každého popichať, zavraždiť a kričať na neho nech mi dá pokoj, že nechcem prežiť znova to isté, že chcem ostať sama... kričí to moje srdce, môj rozum, moje celé ja, moja bytosť....jediné, čo v živote budem akceptovať, je príchod anjela......

Autor: Marika Gesperová

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebosa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)