Reakcia na článok o striedavke od p. Pietruchovej

Prvým takým tvrdením je, že na Slovensku je málo tzv. nových otcov. Ja si naopak myslím, ba som presvedčený, že ich je najmenej polovica, ak nie viac. Noví otcovia totiž nie sú len výsledkom akéhosi „uvedomenia si" či „prebudenia sa" týchto otcov, ale podľa mňa skôr produktom neslávneho sociálneho inžinierstva, praktikovaného na západnú i socialistickú spoločnosť od druhej svetovej vojny. Prenos rodinnej moci (aj) na ženy, stúpajúce množstvo rozvedených matiek, vychovávajúcich synov, stúpajúce množstvo slobodných matiek a iné faktory totiž spôsobili, že to boli a stále sú samotné ženy-matky, ktoré vychovávali a vychovávajú súčasné 2-3 generácie otcov. Za nových otcov teda vďačíme skôr ženám ako mužom - a to je len dobre.

Títo noví otcovia, vychovaní matkami, resp. výlučne matkami, majú úctu k žene a k matke, sú schopní a ochotní pomáhať s domácimi prácami, vykonávajú ich, pomáhajú pri starostlivosti o deti, a to aktívne, vedia často variť, prať atď.. Nie je možné tvrdiť, že by títo noví otcovia boli takými otcami akosi „iba na papieri" - pretože opak je pravdou.

Ruku na srdce, úprimne: nevídate náhodou poobede na uliciach každým rokom stále viac „kočíkujúcich" otcov, otcov ovešaných deťmi, otcov na ihriskách? Nepočúvate náhodou zakaždým a stále častejšie, že tá alebo oná má dobrého muža, ktorý sa stará a ktorému jeho žena „zahýba" ... ?

Na druhej strane totiž toto inžinierstvo prinieslo aj „nové matky", alebo skôr „nové ženy", u ktorých je možné pozorovať istý odklon od „koncentrácie na rodinu", ženy aktívne činné v hospodárstve a priemysle, politike, ekonomike, skrátka všetkých oblastiach života - čo bol aj prioritný cieľ feminizmu. I to je dobre, my muži súhlasíme, malo by to tak byť.

Bohužiaľ, postsocialistické krajiny sa nachádzajú poväčšine v situácii, kedy ani ekonomika ani právne prostredie nedokáže účinne odrážať potreby súčasného života. Ako správne hovorí p.Pietruchová, nie sme v Škandinávii, kde je možné, vítané a bežné, že muži ostávajú na rodičovskej dovolenke a ženy pracujú. Alebo ženy pracujú na polovičné úväzky, skráteným pracovným časom, prácou „ z domu" a podobne. Áno - pretože im to umožňuje na jednej strane štruktúra ich ekonomiky, na druhej strane mentalita a vyspelosť myslenia, na tretej strane samotné zákony. Pretože: súkromnú spoločnosť nedonúti k takým o ústupkom nič iné a nič menšie ako zákon. Nič z toho na Slovensku zatiaľ nemáme: ani takú štruktúru ekonomiky, ani mentalitu ani zákony.

Ďalej sú diskutabilné aj dôvody, prečo na rodičovskej dovolenke zostávajú väčšinou ženy. Dovolím si tvrdiť, že okrem biologických dôvodov a dôvodov súvisiacich s genderovou deľbou rodinných úloh ( nazeranou aj samotnými ženami ako akási ich „svätá povinnosť" ), sú hlavnými dôvodmi práve ekonomické dôvody. Je totiž pravdou, že platy mužov a žien sa stále líšia a že je preto finančne ( a pre mladú rodinu obzvlášť ), ak na dovolenke ostane ten menej zarábajúci. Mnohé ženy dokonca vítajú materstvo a rodičovstvo, alebo ho dokonca využívajú a plánujú, ako istú „obranu" pred nezamestnanosťou, problémami v práci a pod..

Pani Pietruchová však zabudla spomenúť jednu významnú maličkosť: že totiž matky na rodičovskej dovolenke v tomto období akosi získavajú body pre prípadný budúci boj o dieťa po rozvode. Trávia s dieťaťom minimálne o 8 hodín viac ako jeho otec, starajú sa oň, budujú si vzťah matka-dieťa, pričom rovnako silný vzťah by vznikol aj medzi otcom-dieťaťom, ak by na dovolenke bol otec. Avšak: pri rozhodovaní o zverení dieťaťa by nakoniec „zvíťazil" takýto otec alebo matka? Som presvedčený, že matka - a mnohé prípady na Slovensku to potvrdzujú.

Navyše, nie je to tak, že by títo otcovia prišli z práce, ktorej mimochodom venovali rovnakých 8 hodín ako ich venovala jeho manželka rodine a deťom, teda, že by prišli z práce, zvalili sa na gauč, pustili si telku, dali pivo a pohoda. Naopak, prídu z práce, kde sa s najväčšou pravdepodobnosťou otravovali s cudzími ľuďmi a/alebo ťažkými či nepríjemnými vecami, aby nastúpili „druhú šichtu" doma ( alebo svoju časť tejto šichty ). Som rád, že i feministky v zastúpení pani Pietruchovej si uvedomujú, že i na mužov je vyvíjaný vonkajší i vnútorný tlak na výkon ( v práci i doma ), čoho výsledkom sú už spomínané infarkty v šesťdesiatke. I od mužov sa totiž akosi prirodzene očakáva, že budú úspešní v práci, že zarobia veľa peňazí a že sa zároveň budú venovať i deťom, rodine, manželke, prípadne i nejakým koníčkom atď.. Výroba supermanov a superžien však nefunguje ... hlavne kvôli tomu, že človek nie je „postavený" na taký výkon - a tak, ako je podobná záťaž priveľká pre ženy, tak je priveľká i pre mužov. Či sa to aj naozaj takto dá zvládnuť, je iná otázka.

Čo sa stane po rozvode? Nuž, slová „muži sa vlastne nemajú na čo sťažovať" sú skutočne prehnané. Je totiž nevysvetliteľné, prečo dovtedy vynikajúci otec, ktorý má záujem starať sa o dieťa, okamžite degraduje na druhotriedneho občana. Je nevysvetliteľné, že otcovia sa stávajú zúrivo skúmanými, lustrovanými objektmi, zatiaľ čo ich bývalé manželky sú pozdvihnuté na piedestál matky-živiteľky, bez ohľadu na to, že napríklad rozbili rodinu, ušli s iným, že otcovi bezdôvodne bránia v kontakte s deťmi a deťom v kontakte s milovaným otcom apod.. Dovtedy rovnaké rodičovské práva sa v prípade otca často úplne rušia a redukujú na právo platiť výživné a na to, aby sa stal objektom blahovôle matky „dať mu na víkend deti"... ak chce.

Takáto „zaužívaná rozvodová prax" je nielen nespravodlivá, ale aj protiprávna a určite je výsledkom, ba následkom zlých a nedostatočných zákonov. Sudcovia a sudkyne by nemali mať možnosť absolútne bezdôvodne, v podozrivej zhode s matkou, degradovať otca len preto, že je ... muž. Rovnako by nemali mať právo ani možnosť zbaviť deti milujúceho a milovaného rodiča. V situácii, keď občan - v tomto prípade žena-matka - nie je schopný po citovej a psychologickej stránke reagovať správne a reaguje nesprávne, by mal správnosť reakcie zabezpečiť práve štát a zákon. To je skutočná úloha zákona.

Je veľkou pravdou, že pri rozvode nejde o hmotné veci - vysporiadanie majetku manželov prebehne vždy rýchlejšie a kompromisne. Nakoniec, o nič nejde. O čo skutočne ide, sú deti. Prečo asi otcovia bojujú o vlastné deti? Jednoduchá odpoveď - záleží im na nich, chcú byť s nimi, vychovávať ich, starať sa o ne, tak, ako by sa starali, nebyť ... rozvodu s ich matkou, niečoho, s čím deti nemajú nič spoločné. Bohužiaľ, „zaužívaná rozvodová prax" vyrába, v súlade s niektorými matkami, z detí zbrane, vkladá ich do rúk ženám-matkám, kriví a narúša vývoj detí, ich život, ich dušu, okrádanú o jedného z rodičov.

Návrh zákona o prioritnom zverovaní detí do striedavej osobnej starostlivosti neprešiel tentoraz. Neprešiel kvôli politikárčeniu. Ale prejde nabudúce, raz prejde, o tom som presvedčený. V parlamente totiž sedia väčšinou právnici, ktorí sa možno nikdy nerozvádzali a ak, tak si ich bývalé nedovolili obrať ich o deti, ak o ne mali záujem - alebo im aspoň nebránia v kontakte, ako bývalé manželky ostatných Slovákov. No Slovensko je plné rozvedených otcov, ktorým je umelo bránené v rovnocennom kontakte s vlastnými deťmi; ktorých deti sú unášané matkami; ktorí roky bojujú na súdoch aspoň o základné ľudské práva pre seba a pre svoje deti. Na Slovensku je mnoho starých mám, ktoré nevideli svoje vnúčatá roky, pretože iná ich rovesníčka vychovala svoju dcéru zle. Na Slovensku je niekoľko stotisíc ľudí, ktorí každý deň prežívajú, zažívajú, sú obeťami nesprávne fungujúcej rozvodovej mašinérie, ktorá drví ... hlavne deti.

Tlak, ktorý bol vyvinutý doteraz, možno nestačil; ale ten tlak bude iba silnieť, neprestane. Túžba po dieťati je totiž rovnako silná v ženách i v mužoch, nehovoriac o nových otcoch.

Nakoniec bude musieť štát zaviesť ako prioritnú formu starostlivosti práve striedavú starostlivosť, ako to majú už dlhé desaťročia napríklad v Nemecku. Tam si overili, že striedavka je pre deti to „najlepšie z najhoršieho" a zákonom ju urobili prvým riešením pri zverovaní detí. Áno, odobrali sudcom i matkám svojvôľu rozhodovať neobjektívne, v prospech dieťaťa, ktoré miluje oboch rodičov rovnako. Aj my na Slovensku by sme čo najskôr mali urobiť to isté - nie pre otcov alebo pre matky - pre deti.

autor: Erik Bogdan, člen Výboru Ligy Otcov