Ostali sme však dobrými priateľmi, čoho dôkazom bolo, že vždy na moje narodeniny si našiel čas, prišiel mi zablahoželať a podaroval mi ružičku. V podstate som ho mala vždy veľmi rada, ale akosi som vtedy, keď sme spolu „chodili" netúžila po žiadnom vzťahu, bola som vlastne ešte dieťa. Neskôr odišiel študovať do iného mesta, takže sa vídame menej, no vždy keď sa stretneme, mysľou mi prebehne, že je to vlastne super chalan, a rozmýšľam, aké fajn by to bolo, ak by sme boli znova spolu. No vždy to ostane len pri myšlienkach. Viem, že nie je nemožné, aby sme sa dali znovu dokopy, z jeho strany ešte vždy cítim náklonnosť. No vždy ma niečo vo mne zastaví, odhovorí od týchto myšlienok. Nejako im zakrátko prestanem venovať pozornosť.
Až dnes, keď moja sestra prevrhla tú vázu, sa stalo niečo, čo ma prinútilo prehodnotiť moje city. Keď tá váza spadla, ruže sa zlomili, opadli z nich lístky... a mňa akosi pichlo pri srdci a niečo sa vo mne pohlo. Spustila som na sestru krik. Sestra sa mi čudovala, čo robím pre to také scény, veď sú to len obyčajné ruže. Obyčajné ruže. Neviem, prečo mi na nich tak záležalo, a ako som tak nad tým uvažovala, tu vôbec nešlo o tie ruže. Tu išlo o neho. Uvedomila som si, že to vlastne na ňom záleží, a premkol ma strach, že už je príliš neskoro. Celé tri roky som vlastne hľadala toho, čo som mala celý čas pod nosom, komu som nevenovala prílišnú pozornosť.
Je to zvláštne, ako tento zdanlivo bezvýznamný moment vyvolal vo mne tieto pocity. Priniesol nové svetlo do mojich citov, do môjho sveta. Týmto článkom som chcela zdôrazniť krásu takýchto zlomových momentov, ktoré vám otvoria oči a prinútia nahliadnuť do svojho najhlbšieho vnútra, kde je to, čo je v bežných situáciách očiam akosi neviditeľné. Pravé city.
Autor: Erika Cmarová
