Ničí ma tá sila, čoma k tebe púta. Si tichý spoločník,ktorý sa ráno vytratí... z môjho srdca. Prvé lúče slnka vdýchnu novú nádej, začiatok, pocit šťastia. Ale stálesa cítim nenaplnená, ako prázdna studňa. Vypitá do dna, túžiaca po prameni, poláske... Niekto stretne človeka, zamiluje sa, možno aj na celý život. Stretnemaj ja tú lásku? Alebo zostanem sama? Nechcem zomrieť s pocitom, že somnikdy nebola milovaná.
V podstateby som mohla povedať, že som šťastný človek. Mám hŕstku priateľova rodičov, ktorí ma majú radi. Mám stabilnú prácu, som zdravá, nemámfinančné problémy... Jediné, čo mi k tomu chýba si ty. Tvoj pohľad a úsmev,pochopenie, dotyk, rovnaký sen....
Viem, že niekdesi, kráčaš po tom istom svete ako ja. Možno ma práve hľadáš a možno sme saminuli, prešli okolo seba bez slova a bez záujmu. Vstúpim ti do života, keď budeš na topripravený a keď ja dokážem lásku prijať.
Keby somneverila, že tu niekde si a že ťa raz stretnem, bol by smútok mojím častýmspoločníkom. Viem, že láska prináša okrem pocitu radosti a šťastia aj určitúobeť, možno aj bolesť, ale povedzte milí priatelia, nestojí ten pocit za to?Koľkokrát sme sa sklamali, všetci. A napriek tomu všetci po láske túžime.Čas vyhojí rany na duši a prinesie novú nádej- melódiu srdca, čerstvývánok... Kto prestane veriť v lásku, akoby zomrel. A ja chcem žiťveľmi...
Keď mi nejakýčlovek odchádzal zo života, vždy som bola smutná. Smútok bol môj úžasnýkamarát, ale aj ten sa raz zbalil a odišiel /našťastie/. Niektoré vecia udalosti pochopíme až neskôr a ja som Bohu vďačná za každý rozchod,ktorým som prešla. Som rada, že som neskončila ani s jedným z týchmužov, ktorých som kedysi milovala.
Dúfam láska, žema raz nájdeš, tak do skorého videnia..
Autor: Jarmila Sedláková
