Je to miesto kdemôžem zavrieť oči a na nič nemyslieť, zabudnúť na uponáhľaný svet,spomínať bez toho aby ma niekto vyrušoval. Mal si nás dvanásť, a vždy sinás tam rád zobral a porozprával nejaký píbeh o Mórickovi. Stále sú tamtie stromy so zeleno-bielymi listami, ostrá tráva a vysoké bambusy,vzduch ešte stále vonia tak ako predtým...pretým než si odišiel. Bol siako anjel, anjel, ktorý rozdal všetko čo mal a nečakal na odmenu, apotom si šiel späť, späť domov, do domu pokoja a večnej radosti alásky.Ako by to bola včera, čo sme zbierli mandelinky zo zemiakov,vyrábali si luky a potom sa hrali na indiánov, rúbali drevo...áno aleuž sedem rokov nie, vtedy si odišiel, vtedy si zomrel..
Lenžezanechal si tu niečo viac, nie len svoju rodinu, nie len kopec fotiek aspomienok, ale niečo čo nedokážem povedať ani napísať.Niečo oveľahlbšie. V poslednom čase často na teba myslím a rozmýšľam ako by tobolo keby si tu bol, ako by sme spolu vychádzali, či by si ma zobral naprechádzku k Váhu...Obdivujem ťa, to ako si dokázal vychádzať sdruhými, to že si nás svoje vnúčatá ľúbil rovnako aj keď nás bolodvanásť, na každého si si našiel čas, keď si mohol tak si pomohol...ajja túžim byť takým anjelom, chcem žiť tak aby tu po mne ostalo niečosilnejšie než obyčajná spomienka, chcem aby moja smrť mala význam...ánochcem toho veľa dokázať a nezostať len pri plánovaní.
Keď to všetkospravím prídem za tebou nech si kdekoľvek, a pojdeme spolu naprechádzku, ja budem obdivovať zeleno-biele listy a ty mi povieš nejakýpríbeh o Mórickovi, vietor bude fúkať a potom sa rozprší...no mypojdeme ďalej lebo nás sa kvapky nedotknú, ani hluk auta nás nezastavíaby sme šli ďalej... po ceste zoberieme k sebe ostatných, ostatnýchktorých máme veľmi radi, a chcú ísť s nami na prechádzku, prechádzkupopri Váhu, potom môžme ísť cez nejakú horu a potom kdekoľvek kambudeme chcieť...budeme šťastní, všetci spolu...
Občas sa pozrieme natých, ktorí ešte cítia kvapky dažďa, silu vetra, hluk okolitýcháut,ponáhľajú sa stále viac, občas im zošleme nejaký malý odkaz vpodobe dúhy alebo snehových vločiek aby vedeli, že sme pri nich, ženezabúdame...my sa už však nebudeme ponáhľať,tá prechádzka nikdyneskončí..bude trvať večne...ale dovtedy kým sa stretneme budem chodiťna prechádzky sama, občas s niekým, občas sama a budem sa trochubáť...
Budem sa vracať na to krásne miesto, a ty ma budeš strážiť,vypočuješ moje myšlienky a nevysmeješ ich...veľakrát prejdem tú istúcestu (dúfam) a stále v nej nájdem čosi nové, niečo čo som pred týmprehliadla...niečo čo možno ani nestojí za povšimnutie, možno ďaľšízeleno-biely list.Si tu stále s nami... so mnou aj keď si to možno nevšímam ty si tu... a ja sa teším na ďalšiu prechádzku popri Váhu, zajtra poobede, prídeš??
Autor : Paulína Radimáková
