Pravdy sú len jedny a sú niekde uprostred, povedal raz ktosi a ani netušil, ako trafil. Možno to povedal mieniac vtip. Veta ho prežila a stala sa mi erbom mysle, pretože všetko sa trocha zmení, len čo to vyslovíme nahlas.
Dnes sa už neoplatí narodiť. Neoplatí sa ani porodiť.
Do tiesnenia sivých panelov. Do faloše otcovej peňaženky. Do exotickej nádhery častí tohto sveta, pretože aj kuracia chrípka je exotická. Do márnivých chvíľ pocitov, že môžem mať a dosiahnuť všetko a do precitnutia, že nie... Do strachu z domonávratov potme. Do pocitu, že čas nezastavíš, a že všetko rozrieši bez teba. Do pocitu tedazbytočnosti.
Sebectvo káže ušetriť potomstvo od hrôz a nástrah tohto sveta.
Prečo však potom mám už dlho, dlho vymyslené mená...keď to bude chlapček a ...keď to bude dievča...?
Pretože domy ráno zaleje slnko, pretože korupcia je trestná, pretože choroby liečiteľné, pretože môžem byť kým sa mi zachce, pretože môj priateľ ma odprevadí domov, pretože raz ma moje vnúča rozosmeje, pretože tu pre niekoho tedasom.
„Vezmeme sa, keď si dostatočne našetríme a pri pôrode bude sediať v čakárni a s kyticou a balónom."
A babka s tetou sú spokojné.
Autor: Eva Filová
(Blog Prvý pokusje určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebosa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
