Len vtedy pochopím vlastnú identitu keďspíš otočený chrbtom ku mne. Chceš ma potrestať, tešíš sa z mojej bezradnosti.Umlčíš ma argumentmi na ktoré nedokážem reagovať. Slzy vytvárajú boľavú clonu,hrdlo zviera ukrutný pocit nenávisti. Ale nedokážem proti tomu bojovať. Len taksedím a rozmýšľam nad sebou, nad tebou, nad nami...
Nad tým, že boj ktorý som tak urputne bojovala, ty vyhrávašjediným pohľadom. Ničíš všetko čo sme budovali, všetko prečo som žila.. Sedím apripadám si taká malá a zbytočná, taká vinná a pritom bez viny. Nenávidím ťa,hoci ťa tak milujem. Nerozumiem tvojim zámerom, nerozumiem ľudskej túžbeubližovať. Je to pre pocit sily či dokonalosti? Je to úbohé? Má to byťvzrušujúce?
Strácam niť myšlienok, všetok pocit, každé písmeno upiera sak tebe, k dileme či sa mám kajať, prosiť ťa o odpustenie kvôli láske, pre láskua z lásky.. nie si tu pre mňa, nikdy si nebol. Som tu pre teba aby si ty moholísť ďalej. Som tu aby som dokázala nedokázateľné. Ležím tu aby som počúvalatvoj pokojný dych kým ja sa strácam v slzách, kým bojujem za nás, za spoločné my, za vidinu spoločnej budúcnosti. Nevládzem.Vzďaľujem sa. Chcela som. Bola som. Ľúbila som. Si silnejší ako ja. Dokážešniečo zničiť skôr, ako to ja stihnem postaviť. Skláňam sa pred tebou. Tvoje ničje silnejšie ako moje všetko...
Autor: Miroslava Baďuríková
