Môj problém však netkvie v tom či mám čo čitateľomponúknuť. Osobne si myslím, že aj keď moje pisateľské kvality nie sú naprofesionálnej úrovni, smelo môžem časom zapadnúť do priemerného stredublogerskej komunity.
Môj problém súvisí s anonymitou. Už pár rokovprispievam na jednom webe pod anonymným nickom a vybudovala som si tamsvojimi príspevkami celkom slušnú reputáciu. Nie je to nejako extranavštevovaná stránka, takže ani konkurencia nie je veľká, napriek tomu pocituznania, ktorí cítim z reakcií na moje články lahodí môjmu egu. Aleprednedávnom som na tej stránke musela z vlastnej vôle skončiťs prispievaním lebo sa stala v podstate jednoduchá a dopredupredvídateľná vec a to prezradenie mojej totožnosti. Pár ľudí z môjhookolia, priznám sa, že aj vďaka mojej neopatrnosti sa dozvedelo kohože toukrýva nemenovaný nick.
Ja ako človek introvertný a chrániaci si vlastnésúkromie som sa cez to nevedela preniesť a rozhodla som sas prispievaním na tomto webe skončiť. Už dlho poškuľujem po blogua porovnávam svoje pisateľské sily s ostatnými a zároveň sanechávam nimi inšpirovať, poučiť i pobaviť. Zatiaľ som nenabrala odvahu satu nejako verejne prejaviť práve aj z dôvodu prezradenia svojej anonymity. K napísaniu toho príspevku mainšpirovalo moje browsovanie medzi článkami a to, že som narazila na známuosobu, ktorá sem prispieva. Prekvapilo ma to. Prečítala som si jej článkya tak trochu hlbšie prenikla do jej súkromia bez jej vedomia. A mňateraz trápi zásadná otázka. „Mám je povedať, že viem čo ju trápi?" Mám sa jejpriznať, že som si čítala jej články a že v čítaní plánujem ajnaďalej pokračovať?" „Neprestane ona potom písať?" Nestratí takto potom onakvôli mne radosť z písania a z možnosti prejaviť sa na tejtostránke?" „Nebude sa hanbiť, cítiť odhalená?" „Neublížim jej?"
Takéto a podobné myšlienky mi víria teraz hlavou.Nechcem jej ublížiť tým, že som prenikla do jej súkromia, ale na druhej stranesi myslím, že keď človek takto verejne píše na webe pod vlastným menom dokonca,musí predsa rátať s tým, že internetový svet je ešte menší ako tenobyčajný a k takejto situácii raz môže prísť.
A tak sa na vás milí čitatelia obraciam s radouo pomoc. Mám či nemám dotyčnej povedať, že som čítala jej blog.
Autor: Miroslava Orihelová
