Žijem v reálnom svete, stretám denno-denne rôznych ľudí a prežívam si to, čo život prinesie presne tak, ako každý jeden z nás.
Niekedy to bývajú riadne rany.
Tak, ako to bolo začiatkom minulého týždňa s Ernestom. V utorok ráno po zapnutí mobilu som si prečítal nočnú sms-ku a uvedomil som si, že nastávajúci deň a aj tie ďalšie budú veľmi zlé a smutné. V prvom momente som túto informáciu absorboval s hrôzou, zdesením a obrovskou lútosťou.Tá skutočná emocionálna ťažoba na mňa doľahla až v priebehu dňa.
Prvý krát sa to stalo krátko pred obedom.Dostal som e-mail od agentúry so žiadosťou o reakciu k udalosti.
Krátky...slušný...
Odpovedal som.
Poobede sa to zopakovalo niekoľko krát. Tentokrát nie e-mailom, ale telefonicky... a riadne nástojčivo. Nebol to iba bulvár, ale aj seriózne denníky. V ten deň som už nikomu žiadne stanovisko nedal jednoducho preto, lebo som to psychicky nezvládol. Na druhý deň som si prečítal temer všetko, čo tlač a internet priniesli. Bola to zmes reakcií známych osobností, analýz a rôznych úvah vo viac - menej, ale viac menej ako viac, vecnej rovine.
Nuž čo? Novinári si robia svoju prácu. Sú za to platení. A toto je bomba. Pri všetkej úcte k Ernestovi. Bol známa osobnosť a verejnosť má právo na informácie. I keď je za tým veľká osobná tragádia. Alebo práve preto...
Viacerí z nich mi do telefónu vravia: Patrili ste medzi jeho najlepších priateľov...Povedzte Váš názor, bál sa niečoho v poslednej dobe? Množstvo otázok. Nepripadá mi to celkom rozumné, odpovedať telefonicky na takéto vážne veci. Navyše si vôbec nepripadám byť v pozícii „múdre" k tejto tragédii povedať. A už vôbec nie vo vecnej rovine. Je to pre mňa emocionálna trauma. A keď mám o nej hovoriť, slzy sa mi tlačia do očí. Nuž čo? Novinári...
Keď niečo poviem - názor alebo argument - mám rád, keď vidím reakciu. Pre komunikáciu potrebujem reálneho partnera. Chcem vidieť a počuť - vedieť, či som fajn, alebo celkom uletený. Nemám rád tie anonymné internetové reakcie plné špiny, závisti a tuposti. Napriek tomu, že tento spôsob komunikácie mi nie je celkom blízky, som sa rozhodol napísať pár slov k tejto smutnej udalosti. Vyhnem sa možnej dezinterpretácii mojich slov a ak majú novinári pravdu, že môj názor niekoho zaujíma, tak si ho tu dotyčný nájde a prečíta... a urobí si vlastný úsudok.
Ernesta som registroval krátko po revolúcii. Z novín, televízie, rôznych stanovísk k právnym problémom a veciam verejným, som vedel, že ide o skúseného právnika. Ernest bol známou osobnosťou už v čase, keď moje meno nikomu nič nehovorilo. Kedy sme sa prvý krát osobne stretli, si ani nepamätám. Zaiste to bolo pri niektorej oficiálnej príležitosti, alebo na recepcii. Postupne sme sa ako rovesníci úplne normálne, neformálne bližšie spoznali...potykali si. Tým sa náš vťah „zakonzervoval" do , pre mňa veľmi lichotivej polohy. Mohol som povedať, že Dr. Ernesta Valka poznám a sme priatelia. Roky išli a Ernest si robil svoju prácu. Niektorí ho chválili, iní mu nevedeli prísť na meno.
Ja som si tak isto robil svoju prácu a bolo otázkou času, kedy sa stretneme i profesionálne. Stalo sa tak pri zakladaní jedného periodika, keď Ernest vzhľadom k projektu ponúkol svoju pomoc pri jeho zakladaní. Tak sme(nielen ja a Ernest) začali spolupracovať. Na tomto mieste si môžem dovoliť so smutným úsmevom konštatovať, že to bol riadne komplikovaný tvor...ale veľmi dôsledný a zodpovedný.
Keď môj syn Martin skončil právnickú fakultu a nastúpil k Ernestovi do kancelárie ako koncipient, považoval som to za veľký prínos pre jeho ďalší profesionálny rozvoj. Ernestovi som za to do teraz vďačný. Prirodzeným spôsobom začala jeho kancelária pre nás riešiť komerčné kauzy.
Jedným z tých vážnejších prípadov bol výkup pozemkov na Záhorí. Ernestova kancelária pre nás vypracovala právnu analýzu prípadu, z ktorej vyplynulo, že náš obchodný partner nás podviedol. Zároveň nám pripravil návrh na ďalší postup. Sám prevzal dohľad nad realizáciou a začali sme konať.Orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili náš postup ako dokonaný trestný čin vydierania...
Začalo sa pre nás (Ernestovu a moju rodinu) to najťažšie obdobie za posledné roky. Vyšetrovatelia sa nás rozhodli zadržať a my sme sa ocitli v cele predbežného zadržania(CPZ). Tí z Vás, ktorí teraz čakajú, že začnem na policiu púšťať oheň a síru, volať po satisfakcii a vyvodzovaní zodpovednosti, môžu spokojne vypnúť počítač, alebo sa preklikať na nejaké zaujímavejšie čítanie. Toto nie je téma dnešného dňa.
Boli to chvíle plné úzkosti, strachu a neistoty.
Ja som bol zavretý sám iba s mojím strachom z budúcnosti, nemal som informácie čo sa deje, čo vonku prebieha a dokonca som ani nevedel ako dlho ma môžu držať. Prestal som racionálne uvažovať a v hlave sa mi 24 hodín denne premietali rôzne scenáre ďalšieho možného vývoja. Zostane to vo mne, pokiaľ budem dýchať.
Ernest bol na tom v porovnaní so mnou omnoho horšie. On si bol totiž na rozdiel odo mňa plne vedomý, čo všetko sa po takomto ostrom štarte môže stať. Vedel, že taký razantný postup bude musieť byť zdôvodnený. To, že kauza bola vykonštruovaná, ho vôbec neukludnilo. Poznal zo svojej vlastnej praxe rôzne prípady, ktoré mu nedodávali veľa kľudu. V tom čase sa bál toho najhoršieho. Trápil ho pocit krivdy a a hnevala momentálna bezmocnosť. Myslím, že sa v tom čase cítil ako lekár, ktorý sám sebe diagnostikuje rakovinu v konečnom štádiu.
Po piatich dňoch sme na základe rozhodnutia súdu boli prepustení na slobodu a vyšetrovanie pokračovalo ďalej.
To bolo obdobie, keď bol náš vzťah veľmi intenzívny. Stretávali sme sa takmer denne. Spoločné problémy nás veľmi zblížili. Ak si ale myslíte, že cestu k sebe sme našli pri vytváraní stratégie pre našu obhajobu, tak ste na omyle. V tom čase totiž, už málokto bral naše obvinenie vážne. Mali sme omnoho väčší problém...
Boli sme na slobode.
Mohli sme ísť kam sme chceli. Na nákup do obchodného centra, stretnúť sa s priateľmi...? Čokoľvek.
Okoloidúci v obchode na nás civeli a niečo si šepkali. Cítili sme sa ako prašiví alebo malomocní. A priatelia?
Množina mojich priateľov pozostáva z pestrej zmesi ľudí z rôznych oblastí podnikania, médií ale aj priatelia z detstva. Tí ma až na pár prípadov nehodili cez palubu.Veľmi si túto podporu vážim. Keďže som ešte nemal možnosť verejne sa za túto podporu poďakovať, robím tak teraz.
Ďakujem.
Opäť to bol Ernest, kto bol na tom horšie ako ja. Jeho skladba priateľov bola omnoho komplikovanejšia. Pozostávala zo špičkových politikov či už z komunálnej, alebo veľkej politiky. Títo ľudia musia byť veľmi opatrní na to, s kým sa stretávajú...
Sorry Ernest, nehnevaj sa, nemôžem... nemám čas...
Na rozdiel od mojej „množiny" priateľov, kde zlyhalo iba pár jedincov, u Ernesta ich iba pár vydržalo. Viem, že ho to veľmi bolelo. Chodil ako bez duše. Sám seba považoval za pevnú súčasť čohosi, čo môžeme nazvať pravicovou elitou. Zrazu zistil, že sa dostáva na okraj. Zo začiatku bol z toho nešťastný ako dieťa, ktoré zistí, že vianočný stromček nenosí Ježiško, ale tatino. Cítil sa sklamaný a opustený ľuďmi o ktorých bol presvedčený, že neuhnú.
Tých, ktorých by nebodaj aj dnes hrýzlo svedomie môžem uspokojiť.
Netrápte sa.
Často sme sa o tom rozprávali a Ernest Vás časom pochopil. Skrátka... politika je taká.
Tá trauma v ňom však zostala.
A ako sa situácia vyvíjala v práci, ktorej sme obaja venovali veľkú časť svojho života? Keď si ma vyšetrovatelia na Februárke ponechali, poslal som do firmy, kde som zastával pozíciu predsedu predstavenstva odkaz s ponukou na rezignáciu a odchod z firmy. Firma je to veľká..., medzinárodná..., dbajúca na svoju povesť...
Keď som sa dostal opäť na slobodu, myslel som si, že veľká, medzinárodná, na svoju povesť dbajúca firma je pre mňa minulosťou. To, že som vo firme do dnešného dňa, je výsledok veľmi rozvážneho a odvážneho postupu vedenia spoločnosti, ktoré odporúčalo akcionárom počkať do ukončenia celej kauzy a konať až následne. Na dobu vyšetrovania som si pozastavil výkon môjho mandátu v predstavenstve. Po ukončení tejto nepríjemnej kauzy som opäť jeho aktívnym členom. S takým zázemím sa človeku žije. Ďakujem Vám kolegovia.
Ani v pracovnej sfére to pre Ernesta nebolo „hladké pristátie".
Bol to typ človeka, ktorého by moja stará mama nazvala „Einzelgänger". Navyše, ako som už spomenul, bol veľmi vyhranenou osobnosťou, vyžadujúcou od svojich ľudí presné a dôsledné riešenie úloh. Neznášal polovičatú prácu. Svoje profesionálne presvedčenie nebol za žiadnych okolností ochotný zradiť. Bol to tento „koktajl" vlastností, ktorý mu priniesol úspech.
Úspech mu na oplátku priniesol závisť a neprajníkov.
Pod neprajníkmi nemám na mysli ľudí z opačnej strany politického spektra. Tí ho iba nemali radi. Pre nich to bol iba človek s rozdielnym názorom. Neprajníci sú tí vlastní. Tí ktorí nevedia odpustiť úspech.
Posledné dni sa toho o Ernestovi popísalo veľa. Témou sú samozrejme aj jeho zakázky. Tie, ktoré mal a aj tie, ktoré na neho „čakali". Laickú verejnosť a internetovú diskusnú komunitu prirodzene nezaujíma množstvo a kvalita odvedenej práce, ale iba prachy.
Môžem Vám dôverne prezradiť, že ani v časoch „pohody" nemal Ernest na ružiach ustlané. Konkurencia medzi právnikmi je veľká a zakázky rozdeľujú ľudia z mäsa a kostí. K niekomu prechovávajú sympatie a k niekomu majú averziu. Nie všetky kauzy sú megakauzy, ktoré sú pod akou-takou verejnou kontrolou.
Na väčšinu z nich netreba kaliber ako bol Ernest.
A Ernest bol emancipovaný, patrične si vedomý svojich kvalít.
To priemerní ľudia veru nemajú radi.
Neboli všetky dvere Ernestovi otvorené. A viete... kanceláriu s množstvom ľudí treba platiť.
Pravidelné peniaze vám prinesú iba menšie a pravidelné zakázky.Sláva a renomé z veľkých kauz sú príjemné, ale život je aj o niečom inom...
A ak mi ani teraz neveríte, že ten Ernest to nemal až tak na ružiach ustlané, tak iba dodám, aby ste do tejto „ pohodovej nepohody" dosadili činiteľa, ktorý sa volá „právnik trestne stíhaný za vydieranie" a vynásobte to. Pre neprajníkov chutný koktejl namiešaný z blenu,závisti a škodoradosti.
A výsledok?
Aj silnejšia povaha si začne hľadať vhodný strom na obesenie.
A toto je, prosím, realita do ktorej sa Ernest vrátil na slobodu. Táto situácia pretrvávala prakticky až do zastavenia nášho trestného stíhania, čo je tak pol roka dozadu. Temer štyri roky sme sa stretávali intenzívnejšie ako obyčajne. Spriatelili sme sa viac ako bežní priatelia.
Už to nebol vzťah „zakonzervovaný" do bežného spoločenského klišé.
Ale v žiadnom prípade som nepatril medzi jeho najlepších priateľov a dôverníkov.. Ernest sa stretával s množstvom kvalitnejších, hodnotnejších a významnejších ľudí ako som ja. Sú to ľudia, ktorí spolu s ním formovali túto krajinu, zanechali za sebou trvalé stopy. Niektoré z tých stôp sú pekné, iné menej vydarené. Ale aj to je iná kapitola...
To, čo píšem nie je nekrológ. Ten budú musieť napísať vyššie spomenutí páni. Oni majú tú potrebnú kompetenciu, aby komplexne zhodnotili to, čo Ernest pre túto spoločnosť vykonal.
Ja môžem hodnotiť iba tých päť dní, čo sme spolu zbytočne presedeli v CPZ-ke ...
A ešte môžem vydať toto svedectvo o človeku veľmi dobrom, vzdelanom ale aj ironickom a sarkastickom. Človeku, ktorému bolo ublížené a veľmi tým trpel. Človeku, ktorý nebol posledné roky svojho života asi celkom šťastný a napriek tomu nestratil svoju vnútornú silu a chuť do života ...
Posledné dva dni sa toho o Ernestovi veľa popísalo. Nikomu nejdem vstupovať do svedomia. Každý nech si to v hlave poupratuje sám. Nikoho som sa týmto článkom ani nechcel dotknúť. Ak sa tak stalo, tak sa ospravedlňujem...
Poznal som ho tak, ako isto ako mnohí z Vás a predsa trochu inak. Chcel som trochu rozriediť ten acetón, ktorý čpie z viacerých článkov a čitateľských reakcií.
Ponúknuť trochu iný pohľad na človeka, ktorý si svoj kríž poctivo niesol až do samého konca.
autor: Ladislav Rehák
