Maturitná latka je nastavená vysoko (to je dobre) a nemám pocit, že nároky na študentov klesajú (to je ešte lepšie). Písomná časť maturít prebieha v troch dňoch, čo je pomerne veľký nápor na nervy.
Prvý deň doobeda test zo slovenského jazyka (zadaný a hodnotený externe). Test bol založený na porozumení textu. Podľa môjho názoru test bol náročný, ale zvládnuteľný a hity internetu - slovo „súc“ a „Ofélia“ sa tam síce vyskytovali, ale pre zvládnutie testu neboli podstatné. Poobede 120 minút na napísanie slohu na jednu zo štyroch tém. Ako môj syn, aj ja by som si asi vybrala „rozprávanie“ na tému „Čo keby sme ušli“. Chvíľu som váhala nad „Pohľadom z okna vlaku“, ale to bol umelecký opis a asi by mi po pár odsekoch písania o rozsiahlych lánoch a zelených lúkach došla fantázia.
Druhý deň, cudzí jazyk. Doobeda opäť externe zadaný test a poobede sloh na tému „moja práca snov“. Test som nevidela (syn prišiel spokojný) , takže sa k nemu nebudem vyjadrovať. Čo ma štve je zrušenie uznávania medzinárodných certifikátov. Také typicky slovenské, uznávajú to v zahraničí, ale my nie, my to zrušíme a vymyslíme si naše vlastné testy, ktoré zase neuznávajú v zahraničí. Pre troma rokmi som práve na toto namotala syna a ochotne chodil na British Council. Predstava, že si certifikát urobí v predstihu a bude mať o jeden maturitný predmet menej, sa mu páčila. Možno to nie je motivácia hodná obdivu, ale zabrala. No čo už, tento rok to zrušili. Nevadí, zmaturuje bez problémov. Len som si nie istá, či sa mi bez takejto motivácie podarí nahovoriť aj mladšieho syna na učenia nad rámec požiadaviek školy. Či bude vo veku 15 rokov taký uvedomelý a odtrhne sa dvakrát týždenne od futbalu....
Tretí deň, matematika. Dve hodiny, tridsať príkladov. Mal veľkú motiváciu, chcel dosiahnuť 75 percent, tak to požaduje pražská fakulta, na ktorú sa hlási. Prišiel sklamaný. Príklady vedel, ale nestíhal. Zmaturovať je presvedčený, že zmaturoval, ale asi nie na 75 percent.
Chcela som to vyskúšať na vlastnej koži, pred dvadsiatimi rokmi som skončila matfyz a zaujímalo ma ako to zvládnem. Príklady som si našla na internete, stopla som si dve hodiny a 75 percent som nemala. Príklady boli zrozumiteľné, boli zo stredoškolského učiva, ale test bol časovo náročný. Stačilo sa na chvíľu zamotať, nad niektorými príkladmi dlhšie rozmýšľať, niektoré skrátka nevedieť a už som bola v časovom strese. A to som nematurovala. Určite to niektorí maturanti dali aj na 75 percent, takí čo sa matematike roky poctivo venovali, prerátali množstvo príkladov a sú šikovní, skrátka im to v matike páli. Čestne prehlasujem, že môj syn sa rozhodol čo bude študovať, a že by sa mal pripravovať asi až v septime. Dovtedy bol normálny chalan, ktorému to myslí, školu zvláda, len jej nevenuje extra pozornosť J. Skrátka normálna puberta.
Takže nevyplakáva on ani ja. Učí sa ďalej, aby zvládol prijímacie skúšky.
Ale pravda je, že testy boli oproti minulým rokom náročnejšie a času bolo málo. Neviem prečo by to malo byť závodenie s časom. Dvadsať príkladov by bohato stačilo. Chápem, prečo boli maturanti nemilo zaskočení. Pripravovali sa na niečo iné, ako im nadelili. A podľa môjho názoru im nadelili riadne. A zbytočne. Čo tým dosiahnu? Budúci rok sa na maturitu z matematiky prihlási oveľa menej žiakov. Prečo si komplikovať život. Masmediálna komunikácia alebo verejná správa sa dá vyštudovať aj bez matematiky. A to tu nutne potrebujeme, no nie?
Čo ma asi najviac zaskočilo, sú diskusie pod takýmito článkami. Tam maturantom pekne nakladajú: .....“ sú hlúpi, ďaleko hlúpejší ako my, sú zlí, ďaleko horší ako my. My sme takéto príklady riešili už na základnej škole, ľavou zadnou a za pol hodinu. Mladá generácia je lenivá a tupá“...... a ak sa nejaký žiak ozve (a to veľmi slušne – napr. blog Adama Zubrického), tak sa mu treba vysmiať. Trošku uberá na kráse týmto diskusiám fakt, že o tom akí sú mladí tupí píšu s hrúbkami (mladý sú strašne tupý......).
Každá generácia (aspoň jej zakomplexovanejšia časť) tvrdí, že tá nasledujúca generácia je horšia. Nemyslím si to. Sú šikovní, sú rozhľadení a zvládnu to. Aj napriek našim sprostým kecom.
Autor: Andrea Pauliková
