Kapitán červených Robko, veľký sólista, práve dostal loptu a s chuťou ide smerom dopredu. Po ľavej strane mu bežia spoluhráči Janko a Vladko. Ani jeden z nich nechcel byť napravo, strhla sa menšia hádka, načo kapitán reagoval tým, že on vykryje stred a pravá strana nie je až tak dôležitá, keďže aj na druhej strane chýba kvalitná ľavica. Nebolo to najšťastnejšie riešenie, ale lepšie to, akoby sa mal zápas skončiť predčasne, toto by on neuniesol. Veď tak veľmi sa na tento zápas tešil, navyše teraz cítil, že sú na koni (červení dosť jasne viedli), že teraz konečne všetkým ukáže, čo v ňom je. To, čo plánoval dlhé roky, už vtedy, keď sa mu v škole vysmievali modrí a hovorili, že on skončí maximálne v reklame na prací prášok. Teraz má šancu im to oplatiť a preto sa nevzdá len tak.
Trošku ho síce znervózňoval chlapec z vedľajšej dediny, ktorý tam pobehoval s novým foťákom a komentoval zápas s ironickými poznámkami voči nemu a jeho tímu. V jednu chvíľu to už nezvládol a poriadne mu vynadal, hyene jednej. Ale teraz má loptu. Zo všetkých strán počuť to známe futbalové „nahraj, nahraj!" , ale on postupuje sám, kľučkuje ako klamstvo pred pravdou . V poslednej chvíli, keď sa proti nemu postaví modrý Ivan, ktorého tak nenávidí a zároveň sa ho aj bojí, radšej prihráva nabiehajúcemu Jankovi, prezývanému „minister" (pre jeho ťažkú suverenitu). Predsa len, on s Ivanom vedie iné debaty.
Mimochodom, minister je tiež kapitola sama o sebe. Každý vie, že sa mu nedá veriť, aj minule mu prezradili jedno tajomstvo, že do dediny príde predavač svietiacich príveskov, ktoré boli momentálne nedostatkovým tovarom. A on sa zaprisahal, že to nikomu nepovie, keďže si na tie prívesky všetci brúsili zuby. Na druhý deň o tom vedela skoro celá dedina, teda presnejšie každý, kto sa bol kúpať na miestnom rybníku. A keď predavač prišiel, chlapci z rybníka ho zastavili ešte pred dedinou, všetko od neho kúpili a potom predali v inej dedine s veľkým ziskom. Všetci vedeli, že to prezradil Janko - minister, keďže vtedy bol spolu s tými chlapcami na ich nafukovacom člne. On to však dodnes popiera.
Teraz má loptu, ťahá to po strane (dostal príkazom ľavú) a centruje. Nielenže poriadne netrafí loptu, ale sa aj potkne a spadne. Po sérii výčitiek zo strany spoluhráčov (že zaváhal) a výsmechu zo strany modrých (hlavne Ivana, že vôbec nevie centrovať a že sa prepočítal) podá náležité vysvetlenie, že vraj musel čakať, lebo fúkal vietor a situácia mu znemožňovala konať (načo samozrejme Ivan poznamenal, že keby vedel centrovať, konal by hneď a loptu by pekne odcentroval aj za vetra).
Ďalší Ivan, ktorý sa ujal rozhodovania, odpískal rohový kop, načo sa prirodzene spustila vlna odporu zo strany modrých, keďže loptu nikto netečoval. On však s razantnosťou jeho vlastnou tvrdil, že on tam videl jasný teč modrého Ivana. Navyše, neustále opakoval, že on nedrží ani jednej strane, takže je spravodlivý. Nikto si nevšimol, ako ho Robko s tajomným úsmevom potľapkal po pleci.
A Iveta, ktorá sa tiež túžila stať rozhodkyňou (kedysi aj chlapci v dedine hlasovali, či bude rozhodkyňou ona alebo Ivan, ale nakoniec predsa len zvíťazil Ivan), len ticho sedela za postrannou čiarou a mlčky sledovala zápas. Aj keď fandila modrým, veľmi sa neozývala, Robo ju vykričal, keďže urobila niečo, čo nemala spraviť. Celému tímu červených povedala, že sa jej nepáči nový hráč červených Igor, ktorý je vraj taký istý ako jeho predchodca Marián, ktorý musel z mužstva odísť, lebo urobil v dedine veľký bordel a zničil obecnú nástenku. Iveta tvrdila, že dokonca Igor ho naviedol a že je to hanba, že hraje v ich mužstve. Na tom by nebolo nič zlé, keby to nehovorila aj v mene jej kamarátky, ktorá to pri tom nebola a netušila to. Alebo tušila? Každopádne si to od červených zlízla viac ako Janko S. , ktorému v škole napísal celú písomku jeho kamarát, ten s tým čudným menom, myslím, že sa volal Rafael alebo tak nejako.
Zápas sa bude pomaly končiť, unavení a spotení modrí ledva chytajú dych. Červení stále vyhrávajú. A približne 40% (to je len odhad) dediny sa teší, veď treba dať šancu takým osobnostiam ako je Robko, Janko S. a Vladko. Aj keď sa tí traja v skutočnosti až tak veľmi nemusia. Ale chuť po moci robí svoje, dokonca aj spája nespojiteľné. Uvidíme dokedy.
autor: Martin Janotka
