Ako by nám len bolo krásne, keby sme boli dekomunizovali. Keby sme ich boli odstavili od funkcií a možnosti naďalej páchať to, že nám vnucujú seba ako najlepšiu voľbu, že si navzájom kryjú chrbát, že nám nútia svoju priemernosť.
Vraj nieto elít? A kde by sa vzali, keď všetci majú doktorát zo sociálnej práce a ani nevedia, o čom písali bakalárku? Kde by sme ich vzali, keď tých, čo vedia, vyháňame a pri tom vzdycháme: „Čo len s nami bude? Kto bude robiť na naše dôchodky?“
Vraj nieto elít. A načo, keď nám stačia všetci tí Janovia a Anče, ktorých kariéra stála tatíka, predsedu družstva, nemálo klobás. Keby nebolo tých prednostov a starostov a riaditeľov, ktorí nikdy neúradovali, nestarali sa a neučili, ale dnes vraj vedia, ako na to? Ktorí ešte predvčerom hulákali na buzeráku a dnes si myslia, že môžu hulákať aj inde?
Dvadsaťtri rokov. Ešte nám treba sedemnásť. Tak ako vravievam svojim žiakom: „Aj Mojžiš vodil svojich štyridsať rokov po Sinaji, aby nemusel počúvať, že v Egypte stálo mlieko dve koruny.“
Len dúfajme, že to bude stačiť.
Dovtedy, milí moji: Vydržať!
Autor: Miroslav Poleč
