Nechcem hovoriť o Tymošenkovej, nechcem sa zaoberať výhodami a nevýhodami členstva v EÚ a aspoň zatiaľ nebudem do hĺbky riešiť geopolitiku. Chcem priblížiť hnutie, ktoré vzniklo za posledných niekoľko dní a rozrástlo sa po celej Ukrajine.
Čo sa tam teda robí?
Rusko sa od rozpadu ZSSR snaží upevňovať svoje postavenie v regióne, ktorý vníma ako svoju tradičnú sféru vplyvu. Jediní, ktorí sa držia mimo, sú Gruzínci ako klasicky proeurópsky ladená krajina, na Ukrajine v období okolo Oranžovej revolúcie tiež vznikali snahy sa z tejto sféry vymaniť, Moldavsko má problémy s Podnesterskom, ktoré je de facto už dve dekády samostatné, podporované Rusákmi, no stále neuznané a problematické. A tak ďalej a tak ďalej. Ale to hneď na úvod zachádzam mimo.
Vo štvrtok a v piatok (28. a 29. 11.) sa vo Vilniuse konal summit, kde mali byť podpísané asociačné zmluvy s EÚ v rámci Východného partnerstva, skrz ktoré sa do týchto krajín naliali veľké prachy na ich stabilizáciu a rozvoj. V rámci zmlúv sa mali krajiny napríklad zaviazať prijať legislatívu týkajúcu sa vnútorného trhu EÚ, aby sa neskôr mohli ešte viac priblížiť k integrácii do EÚ a ich prípadný vstup bol menej problematický.
Práve tento summit sa stal ohniskom rozporu medzi Ruskom a EÚ, v prvom rade ale ukázal postoje Ukrajinskej spoločnosti. Rusko, ašpirujúce k založeniu svojej vlastnej Eurázijskej únie apelovalo na prezidenta Ukrajiny Janukovyča a vládu: „Ak to podpíšete s EÚ, vyvodíme dôsledky." Tieto dôsledky by určite mohli byť ďalekosiahle a pre ekonomickú situáciu na Ukrajine drastické. Janukovyč, tradične prorusky naklonený, rozhodol: zmluvy s EÚ nepodpíšeme.
21. novembra prišli na svetlo sveta prvé informácie o tom, že ukrajinská vláda sa hodlá rozhodnúť pre ruskú cestu. A tak začal Euromaidan - celospoločenské protestné hnutie založené na opozičných lídroch, študentoch a aktivistoch.
Euromaidan vznikol nielen proti rozhodnutiu vlády posilniť vzťahy smerom na východ namiesto západnej cesty, ale proti celkovej situácii v štáte, chudobe, korupcii a polomafiánskemu systému. Od Kyjeva po Odesu, od Ľvova po Charkov. Odvtedy až dodnes sa situácia vyostruje. Informácie o počte protestujúcich v hlavnom meste sa líšia, začínajú na niekoľkých desiatkach tisíc až končia nad pol miliónom.
Ja sa ich počet odhadnúť neodvážim a ani nechcem, pretože si nemyslím, že je to až také podstatné (napríklad 24. to malo byť 100 000 protestujúcich len v Kyjeve, 1.12. sa objavili informácie dokonca o milióne, čo je ale neuveriteľné a pravdepodobne prehnané). Isté však je, že Euromaidan sa tak skoro nezastaví, naopak, zatiaľ to vyzerá tak, že spája občanov a opozíciu a pri troche šťastia môže otriasť vládou a jej rozhodnutiami (za cieľ sa často udáva odstúpenie samotného Janukovyča a vyhlásenie predčasných volieb).
Čo ale tieto protesty, na ktorých vidno ľudí mávať vlajkami Ukrajiny a EÚ, znamenajú?
Ja osobne ich vnímam ako potvrdenie toho, že EÚ, bezzubý pes, v posledných rokoch označovaný za potápajúcu sa loď a za neúspešný projekt má stále veľký mobilizačný potenciál. Alebo minimálne vízia a hodnoty, ktoré sú EÚ blízke, tento potenciál majú.
V to, čo sme si my mohli 24 rokov aspoň trochu budovať a čo sme do veľkej miery sami vlastným nezáujmom zavrhli - možnosť žiť vo funkčnej krajine - teraz Ukrajinci veria. Nie som si istý, či očakávajú, že im spolupráca so západom tieto hodnoty a funkčnú spoločnosť automaticky prinesie. Som si istý ale tým, že tušia, že približovanie k Rusku im zabezpečí maximálne stagnáciu, ak nie regres. My sa o Úniu zaujímať prestávame, oni dúfajú, že im zaručí zlepšenie. Zatracovaný, na prvý pohľad chaotický a v poslednom čase všeobecne nepopulárny kolos má tak ešte naďalej pod svojím byrokratickým pancierom niečo z tých bizarných postmoderných hodnôt, ktoré prekvapivo stále môžu zavážiť a byť pre niekoho vo východnej Európe, kde sú korupcia a rodinkárstvo a netransparentnosť považované za folklór, aktraktívne.
Pred pár dňami som v slabších chvíľach začínal koketovať so zvrhlou myšlienkou, či by pre krajiny ako Ukrajina (a neklamme si, aj Slovensko) nebola vhodnejšia cesta „najprv niečo do huby, potom demokraciu". Euromaidan ma ale pomaly ubezpečuje v tom, že to sem-tam nebude také horúce a keď sa chce, môže to ísť aj inak.
Krátko a stručne pre objasnenie:
Východné partnerstvo: Iniciatíva EÚ, ktorá má za úlohu priblížiť vybrané krajiny európskemu štandardu, vytvoriť platformu na dialóg, pretláčať skrz ňu obchodné, vízové a ekonomické zmluvy a pripraviť krajiny na prípadný vstup do Únie. V súčasnosti sú jeho súčasťou Ukrajina, Arménsko, Moldavsko, Bielorusko, Azerbajdžan a Gruzínsko. Bolo zriadené počas poľského predsedníctva EÚ v roku 2008 v spolupráci so Švédskom.
[pozn. Napríklad pre balkánske krajiny existuje osobitná iniciatíva, ktorá zohľadňuje ich špecifickú situáciu (Stabilizačný a asociačný proces).]
autor: Filip Gábor
