Vypočítavať dotácie pre jednotlivé zväzy by sa po novom malo z dvoch veličín: úspešnosť a popularita. Úspešnosť je veličina merateľná a na jej základe sa dá vytvoriť veľmi presný vzorec na určenie výšky dotácie. V športe je veľmi dôležitá aj popularita. Ale nie som si istý, či sa dá zmerať dostatočne presne na to, aby sa podľa nej rozdeľovali finančné prostriedky medzi jednotlivé športy. Na základe čoho chceme merať popularitu jednotlivých športov? Na základe sledovanosti v TV? Na základe opýtania sa ľudí, ktorému športu fandia, alebo na základe počtu členov zväzu?
Basketbalový zväz má vážne finančné problémy, o ktorých sa veľa píše aj hovorí v médiách. Mám to teda chápať tak, že sa treba zviditeľňovať takýmto alebo podobným spôsobom, aby sa o danom športe veľa hovorilo? Dá sa toto považovať za pozitívnu popularitu?
Môžeme sa tiež opýtať verejnosti, aký šport preferuje. Treba však správne položiť otázky, pretože inak sa z odpovedí vychádzať nedá. Napríklad otázka: Ktorý šport by ste finančne podporili? sa dá chápať, že očakávam finančnú podporu športu pre verejnosť, ale aj tak, že očakávam finančnú podporu rozvoja mládeže alebo vrcholového športu. Na ktorú z týchto otázok opýtaný vlastne odpovedal? Tiež by ma zaujímalo, ako hlboko videli opýtaní do slovenského športu.
Nie je problém zistiť presné počty členov jednotlivých zväzov. Bezpochyby je to ukazovateľ, ktorý treba zohľadňovať pri delení finančných prostriedkov. Tradične najviac členov majú kolektívne športy: futbal, hokej, basketbal... Aj v minulosti sa však tento ukazovateľ bral do úvahy a z tohto dôvodu patrili tieto športy medzi najlepšie dotované. Pýtam sa: Prečo sa tieto dotácie patrične neprejavili v ich výsledkoch? Futbalisti prehrávajú zápas za zápasom, výnimkou bola len výhra na MS nad Talianskom. Hokejisti už niekoľko rokov podávajú vrcholných šampionátoch (MS, OH) podpriemerné výsledky. Stará generácia odišla a mala nastúpiť nová, tak štedro dotovaná po získaní titulu majstra sveta Göteborgu. Akým spôsobom sa naložilo s týmito finančnými prostriedkami, keď sa to neprejavilo na kvalite nasledujúcej generácie?
Smutné je, že najviac si polepšia športy, ktoré nám z OH nenosia výsledky a mnohokrát sa tam ani nedostanú. Naopak športy, ktoré z najvyšších podujatí medaily nosia (vodná slalom, streľba, džudo, zápasenie), si novým financovaním tak pohoršia, že to bude pre nich pravdepodobne likvidačné.
Máme niekoľko dobrých futbalistov, hokejistov či cyklistov. Dobre hrajú za svoje kluby, dobre jazdia za svoje tímy. Je to však predovšetkým reprezentácia klubu a ich vlastnej osoby, nie Slovenska. Keď sa jedná o reprezentačné akcie futbalistov najprv sa musia dohodnúť so svojimi klubmi, aby ich uvoľnili. Inými slovami rástli a zlepšovali sa za štátne teda naše peniaze, ale napriek tomu je prvoradý klub, nie reprezentácia.
Polepšia si aj také športy, ako je jazdectvo či motoristický šport. Vráťme sa však do reality. Koľko ľudí na Slovensku si môže dovoliť chovať koňa alebo financovať výdavky spojené s motoristickým športom? Má ďalekosiahly význam dotovať tieto športy? Myslím si, že nie, pretože týmto športom sa môže venovať len úzky okruh ľudí, ktorí majú dostatok financií na tieto aktivity. Dovolím si tvrdiť, že sú to športy len pre bohatých. Štátna dotácia by však mala slúžiť každému, kto dosahuje dobré výsledky bez ohľadu na jeho finančnú situáciu.
Nový návrh financovania športu sa dostal na verejnosť a teda aj k jednotlivým zástupcom zväzov v pondelok 13. 2. 2012. Na jeho spripomienkovania mali len 4 dni! Za tak krátky čas nie je možné dostatočne si danú problematiku naštudovať a zaujať k nej seriózne stanovisko.
Návrh tvorili viacerí ľudia, ktorí majú blízko k futbalu (Križan, Tokoš). Aj preto cítim za týmto návrhom silný lobing, hlavne keď vidím, že futbal si polepší o 954 300 €.
Pokiaľ niekto nemá výsledky hľadá inú cestu, ako prísť k peniazom. Musí sa skrývať za ukazovatele, ktoré sa nedajú alebo len veľmi ťažko zmerať, ako napríklad popularita. Nemyslím si, že prieskum ohľadne popularity jednotlivých športov bol robený správne a vyšli z neho vierohodné výsledky. Pripúšťam, že najrozšírenejší šport je na Slovensku futbal, a teda, že má aj vysokú popularitu. Odmietam však veriť, že taký šport ako je napr. džudo, ktorého som trénerom sa nachádza na chvoste rebríčka popularity. Odmietam to preto, lebo klub, v ktorom pôsobím, má približne 200 členov rôznych vekových a výkonnostných úrovní. Mládežnícke skupiny máme preplnené tak, že už nových členov nemôžeme prijímať. Toto absolútne nekorešponduje s výsledkami spomínaného prieskumu.
Schválením tohto návrhu pravdepodobne menšie a zároveň úspešnejšie športy na Slovensku skončia. Som zvedavý, či u športov, ktoré si výrazne polepšia, sa to prejaví aj vo výsledkoch a v sprístupnení nákladnejších športov chudobnejším ľuďom. Napríklad tenis má dostať tiež viac peňazí ako doteraz. Napriek tomu si mladý tenista musí sám financovať tenisového trénera, kondičného trénera, regeneráciu, výstroj, prenájom kurtu, čo sa šplhá do stoviek eur mesačne. K tomu sa musí zúčastňovať sústredení a súťaží na vlastné náklady, čím sa jeho výdavky ešte zvýšia. Pochybujem, že po navýšení rozpočtu zväzu sa tieto výdavky začnú športovcom preplácať. Z tejto situácie mi vyplýva jedno poznanie: Ak chce dieťa športovať, rodičia musia byť dostatočne finančne zabezpečení. Ostatné deti sa nebudú môcť seriózne venovať športu, lebo rodičia na to nebudú mať finančné prostriedky. Bojím sa však pomyslieť na to, kde a ako tieto deti skončia...
Autor: Branislav Babic, tréner Centra olympijskej prípravy BA (džudo) a šéftréner mládeže Slávie STU BA oddiel džudo
