V roku 2005 som sa stal koordinátorom jedného takého(rozumej EU) sociálneho projektu. Od samého začiatku inštitúcia Ministerstvapráce vystupujúca v roli donora (po slovensky financ majstra) flagrantneporušovala zmluvne dohodnuté podmienky. Nielenže nedodržiavala dohodnutétermíny a objemy zálohových platieb a netušila, podľa akých pravidiel(účtovných, metodických) máme fungovať, ale - aby zakryla vlastnú neschopnosť -menila - počas hry - dohodnuté pravidlá!!!
A tak sa stalo, že po uplynutí času plánovaného narealizáciu projektu (15 mesiacov) sme nedostali ani 50 % z dohodnutéhoobjemu 2,5 milióna korún. Po dvojmesačnej pauze sme dostali informáciu o„vhodnosti" dokončiť projekt, ak chceme dostať „svoje peniaze".
Nebudem sa turozpisovať o tom, ako ťažko bolo udržať 6 členný projektový tím, keď jehočlenovia (a ich rodiny) boli opakovane niekoľko mesiacov (4 - 6) bez vyplatenejmzdy (vrátane napríklad veľkonočných sviatkov). Podstatné je, že sme sa dalipresvedčiť, že projekt treba dokončiť. Nedostali sme to však písomne (podobneako všetko dovtedy), iba telefonicky (teda, ak nenahrávate, tiežnedokázateľne): Požiadajte o predĺženie, pošleme vám zvyšné peniaze.Požiadali sme.
Samozrejme, keďže šlo tiež o niekoľkomesačné predĺženiepracovnoprávnych vzťahov, požiadali sme o zmenu rozpočtu. Nieo navýšenie, len o povolenie presunúť časť z dohodnutého objemufinancií do inej „kapitoly". Odpoveď sme nedostali, ale peniaze prišli. Pokladalisme to za odpoveď. To bolo asi naše jediné(?) najväčšie(?) previnenie.
Teraz,niekoľko mesiacov po ukončení, chcú tie peniaze vrátiť. Vyše 180 tisíc. Bol somodhodlaný, nedať sa, som v práve (podľa svojho najhlbšieho presvedčenia),nemôžem za to, že zodpovedný úradník „zabudol" (podľa - samozrejme zase lennedokázateľne - telefonicky potvrdenej informácie) odpovedať, prípadne opatriťtú našu požiadavku tzv. autorskou poznámkou, čo bolo v reči zaužívaných rituálovodsúhlasenie požadovanej zmeny.
Takže sme pracovali niekoľko mesiacov dlhšie,ale mzdu sme si nezaslúžili. Podotýkam, že podľa súčasného hodnotenia, videnia.Vtedy sa tomu nik nevenoval. Jediná požiadavka bola, dokončite projekt. A nebolodôležité dokončenie plánovaných aktivít (ako sme to od počiatku vnímalimy) ale v plánovanom míňaní peňazí.
Na otázku, či sa im zdáv poriadku kupovať počítače (a inú podobnú techniku), ktoré nás malisprevádzať realizáciu projektu podľa plánu od začiatku, na konci projektu,prišla odpoveď (telefonická, ako inak), že samozrejme, áno, nakupujte, bolo topredsa plánované. Teraz je - pravdaže - aj to problém. Ako zdôvodníte, že steto kupovali pred záverom projektu? Budete to musieť patrične zdôvodniť, alebovrátiť. Samozrejme peniaze, nie počítače... A tak ďalej a takpodobne.
Nemám chuť to dookola omielať. Len mi ide o to, že ak niekomu zozodpovedných - predpokladám, že od ministra (vtedajšieho a istou mieroui súčasného - a keďže ryba zvykne smrdieť od hlavy, je v tomlogicky namočený i premiér) budú tie milióny, ba až miliardy nevyužitýchale i tých „nesprávne" použitých prostriedkov zosobnené, tak tú svojučiastku - údajne 60 tisíc s radosťou vrátim, aj keď netuším, kde ichv najbližších desiatich rokov dám dohromady. Pracujem - napriek vysokoškolskémuvzdelaniu - v fachu (odbore, ktorý som študoval) totiž za cca 10 tisíc hrubého- na východe to nie je nijaká výnimka...
Takže, právnici, hláste sa. Ako vidíte, nemám vász čoho honorovať, ale ak dokážete ujmu na dobrej povesti, cti, či - akožeto pred deväťdesiatym ôsmym formulovali koaliční poslanci - ujmu na psychickomzdraví - čo vysúdite, je na 50 percent vaše...
autor: Pavel Hanšut
