List premiérovi

Po všeobecne známych udalostiach sa v krátkom čase všetko zvrtlo, uvedomelý národ si hrdo vybral práve Vás ako „najvhodnejšieho“ zástancu svojich práv, potlačovateľa krívd páchaných na sebe samom, bojovníka proti všetkým „vykorisťovateľom“... a, aby ste to mali jednoduchšie, dostali ste plnú, aj keď pre mňa stále nepochopenú dôveru tej 40% masy, čo sa pravdepodobne ešte aj dnes búcha do pŕs pri fotografiách Vami podsúvaných národných „hrdinov“ a s hnusom prevracia oči pri akejkoľvek zmienke úspechu tej „nadštandardne“ zarábajúcej časti obyvateľstva. Musím sa čestne priznať, vtedajšia situácia ma vôbec nepotešila, práve naopak, ale akosi som si začala nahovárať, že vzhľadom na, minimálne ekonomické, okolnosti (a možnosti z nich plynúce) nebudete mať inú možnosť, ako všetko riadiť racionálne, „ pri zemi.“

Dnes už sa na veci pozerám zase trošku inak. Televíziu som už sledovať prestala, všade je plno Vás, Vášho prezidenta, Vašich ľudí, Vašich názorov, Vašich osláv všetkých matiek... a, pravdupovediac, svojimi odpoveďami ste moju zvedavosť aj tak nikam neposunuli. Akosi jednoducho viem, že zase nič podstatné nepoviete. Minimálne nič, čo by mi trochu zdvihlo náladu...

Pod vplyvom Vašich posledných rozhodnutí a vládnych plánov však začínam premýšľať, či je toto tá správna krajina pre život, či je ešte dôvod čakať na niečo rozumné z Vašej strany... Priznám sa, som dosť skeptická, smutná zo všetkého, čo sa tu deje. V každom prípade, ak by som to chcela „zabaliť,“ dám Vám, v súlade s Vaším nedávnym nariadením, vedieť miesto svojho pobytu.

...Predtým sa však, aj podľa Vášho vzoru, pôjdem vysmiať aspoň niektorým učiteľom, dôchodcom, živnostníkom a mladým rodinám, potom napľujem na tú už aj tak dosť dochrámanú pani s váhami v jednej ruke, vydokladujem bločkami, aby ma časom niekto z Vašich verných neobvinil, že som si nesplnila povinnosť voči tejto krajine a vydám sa hľadať krajinu lepších, spravodlivejších možností.

S pozdravom

Veronika Vrábľová