Mohla ČSSR cez OSN prekaziť pripravovanú okupáciu?

Písmo: A- | A+

Čitateľ bude možno považovať titul za naivný alebo príliš hypotetický, ale podrobnejšia analýza problému nám ukáže prekvapujúce zistenia.

Štúdium publikovaných archívnych dokumentov odhalí napríklad fakt, že reformné vedenie KSČ nedostatočne analyzovalo vtedajšiu medzinárodnú situáciu a na avizovanú okupáciu sa diplomaticky nepripravilo. Nevyužilo dostatočne ani mimoriadne priaznivý postoj dvoch krajín tzv. socialistického bloku, ktoré nás podporovali - Rumunska (predsednícka krajina Valného zhromaždenia OSN, člen Varšavskej zmluvy VZ) a Juhoslávie (nebola členom VZ). Len ako kuriozitu uvádzame, že československá strana dokonca uvažovala (na nátlak Moskvy?) o odložení oficiálnej návštevy J.B. Tita v auguste 1968 v Prahe na neskorší termín. V tomto príspevku sa však ďalej zameriame na Rumunsko, pretože sme mali jednak prístup k archívnym materiálom a jednak sme osobne hovorili s niektorými pamätníkmi.

Vtedajšie vedenie KSČ, ktoré vlastne dávalo inštrukcie aj vtedajšiemu MZV ČSSR, považovalo Rumunsko za príliš odvážneho a trúfalého spojenca; akoby si naši reformní komunisti bezvýhradne osvojili rétoriku Moskvy, ktorá Rumunsko považovala za provokujúci, spurný a exotický element VZ. Okrem toho si A. Dubček a N. Ceaušescu nepadli ako rozdielne ľudské bytosti do oka. N. Ceaušescu bol na rozdiel od A. Dubčeka zásadne diktátorský, antisovietsky, rusofóbny a maďarofóbny. Mal prudkú, výbušnú a agresívnu povahu. Podľa rumunských zdrojov dokonca smrteľne zranil v novembri 1946, počas volebnej kampane, riaditeľa roľníckej banky v Slatine, na juhu Rumunska. Ceaušescu považoval Dubčeka za mäkkého a naivného. A. Dubček napríklad až do poslednej chvíle konzultoval mnohé otázky, vrátane iminentnej okupácie, s J. Kádárom (informačný zdroj Moskvy), ktorého vojská sa na neskoršej okupácii podieľali. A. Dubček sa azda domnieval, že Maďari k nám po vlastných tragických skúsenostiach s októbrom 1956 neprídu ...

S odstupom času môžeme vecne konštatovať, že vedenie KSČ nedocenilo ani vtedajšiu favorizovanú pozíciu Rumunska vo svete. Bolo by zbytočné hovoriť o výborných vzťahoch medzi Rumunskom a Francúzskom v druhej polovici 60. rokov, ktoré vyvrcholili návštevou de Gaulla v Bukurešti a podpisom celého radu ekonomických dohôd, najmä v automobilovom priemysle. V kontexte problému, o ktorom hovoríme, sa nám však zdá, že Rumunsko malo - z hľadiska vnímania celosvetovej politickej situácie - ešte lepšiu pozíciu v USA, nehovoriac o Číne. Rok 1967 bol rokom veľkej rumunskej diplomatickej ofenzívy. Začal prekvapujúcim nadviazaním diplomatických stykov Rumunska s NSR a po sérii neočakávaných iniciatív pokračoval návštevou rumunského predsedu vlády I.G. Maurera v USA. V USA strávil 10 dní, pričom agenda na tie časy bola odvážna a veľmi konkrétna. Popri sondovaní nového energetického jadrového programu (snaha o vymanenie sa z energetickej závislosti od ZSSR), dosiahol po prijatí u štátneho tajomníka Deana Ruska a prezidenta Lyndona Johnsona výnimočnú vec. Rumunsko dostalo, zrejme aj za postoj k izraelsko-arabskému konfliktu, od USA podporu pri hlasovaní o predsedovi XXII. zasadania Valného zhromaždenia OSN. Je zrejmé, že za týmto originálnym rozhodnutím stála aj tradičná silná vnútroamerická lobby. Zastavme sa krátko pri Corneliovi Manescovi, ktorému sa dostalo takej cti. Vzdelaný, pozorný, hĺbavý a elegantný muž; ako poručík rumunskej armády sa podieľal v roku 1945 na oslobodzovaní Československa. Bol Ceaušescovým diplomatickým tromfom v zahraničnej politike, pri zbližovaní Rumunska s veľmocami, najmä s Francúzskom a USA v druhej polovici 60. rokov. Po návšteve Nixona v Moskve v decembri 1971 sa vzťahy medzi ZSSR a USA čiastočne zmenili. Vyústili napokon do Helsinského záverečného aktu, čo už bolo pre Ceaušesca životunebezpečné. Bál sa aj politickej hviezdy C. Manesca , preto ho odsunul na post veľvyslanca do Paríža. Po ňom nastúpili už iné kádre a rumunská zahraničná politika v druhej polovici 70. rokoch a 80. rokoch veľmi utrpela, nielen kvôli kultu osobnosti Ceaušesca, ale aj kvôli personálnemu výberu. Ono to, pravdaže, súviselo. C. Manescu, pravidelný účastník recepcií na ZÚ Československa i Slovenska v Bukurešti, nositeľ viacerých našich vyznamenaní, zomrel v r. 2000.

USA voľbou C. Manesca s rozkošou pichli tŕň do päty sovietov. Súdiac však podľa záverov zo zasadnutia Národnej bezpečnostnej rady, 20.augusta 1968,venovaného okupácii Československa, USA sa na viac ako na tŕne do päty nezmohli. Objavila sa aj hypotéza, podľa ktorej blízki poradcovia prezidenta Johnsona uvítali okupáciu ako kompromitovanie socialistických ideí, ktoré sa šírili vtedy po Európe. Na druhej strane nie je vylúčená ostrejšia reakcia USA, keby Československo samotné bolo včas podniklo patričné medzinárodno-právne a diplomatické kroky. Relevantné v tomto smere je vyjadrenie Deana Ruska, práve pri otvorení spomínaného zasadnutia : „...nie je toho veľa, čo môžeme urobiť, ak neurobili viac Čechoslováci ...“.

Práve o túto vetu sa oprieme pri formulovaní úvah, ktoré zostávajú v rovine teórie, ale berú do úvahy možnosti, ktoré vtedy OSN ohrozenej krajine poskytovala. Je reč o OSN, ktorá mala väčší kredit ako dnes a v ktorej hrali USA vtedy dôležitejšiu rolu ako dnes. Vieme si vôbec predstaviť odozvu a dopad prípadného rokovania (o rezolúcii ani nehovoríme) Valného zhromaždenia OSN, ktoré by ZSSR – obeť druhej svetovej vojny a archu mieru – postavila do role potenciálneho agresora? ZSSR veľmi dobre vedel, že jediné nebezpečenstvo hrozí len z tejto strany. Preto sa poistil, šikovne využil zahamovanú československú diplomaciu a na radu svojich skúsených diplomatov poslal o polnoci z 20. na 21.augusta 1968 americkému prezidentovi posolstvo, v ktorom motivuje okupačnú akciu. S neokrôchanosťou a drzosťou vlastnou vtedajšiemu sovietskemu režimu posolstvo si dovolilo, o.i aj kvôli inercii ČSSR, klamstvo veľkého kalibru : „... v súlade s požiadavkou československej vlády (zvýraznil P.K.), vláda ZSSR vydala rozkaz svojim vojenským jednotkám, aby vstúpili na územie Československa ... akcia ZSSR nenaruší v žiadnom ohľade štátne záujmy USA... a neprivodí zhoršenie vzťahov medzi našimi krajinami...“

Čo bránilo československej vláde, aby vydala ešte pred chystanou okupáciou vyhlásenie, ktorým by demaskovala agresívny úmysel ZSSR? Čo bránilo československej vláde, aby cez svojho zástupcu požiadala predsedu Valného zhromaždenia o zvolanie mimoriadneho Valného zhromaždenia OSN k pripravovanej okupácii? Sám C. Manescu nám 29.augusta 1999 v osobnom rozhovore povedal, že by to na žiadosť československej vlády a na radosť Ceaušesca urobil! Napriek reformnému cíteniu sa vtedajšie ÚV KSČ nevymanilo z osídiel zhubného proletárskeho internacionalizmu.

Ako irónia dnes pôsobí skutočnosť, že MZV ČSSR poslalo síce identickú protestnú nótu piatim okupačným krajinám, ale až ráno 21.augusta 1968 (teda neskoro). Pritom náš zastupiteľský úrad v Bukurešti, ani zástupcovia na pôde OSN včas nekoordinovali s Rumunskom - predsedníckou krajinou Valného zhromaždenia OSN - diplomatickú pomoc. Až 21.augusta 1968, teda opäť neskoro, narýchlo požiadali rumunského veľvyslanca v Prahe (!) „ aby Rumunsko niečo urobilo“. Treba s ľútosťou vziať na vedomie, že väčšine vtedajších československých diplomatov boli ešte pojmy preventívna diplomacia a early warning málo známe a vedeniu KSČ hovoriacemu len po rusky vzdialené na míle. To nebolo ochotné a schopné dať impulz k zvolaniu Valného zhromaždenia OSN nielen pred okupáciou, ale ani po nej. (Údajne tomu zabránil prezident ČSSR Ludvík Svoboda, ktorý mal už po Mníchove údajne čulé kontakty so sovietskou KGB.) J. Hájek, vtedajší minister zahraničných vecí ČSSR, si to uvedomoval, a preto napokon vystúpil v OSN z vlastnej iniciatívy; bolo to obdivuhodné profesionálne, občianske i vlastenecké gesto, ale rovnalo sa už len povestnému krížu po funuse. Jeho prejav nám pripomenul slovenského diplomata Jána Papánka, ktorý vystúpil v OSN vo februári 1948, po pražskom prevrate. Papánek otvorene obvinil ZSSR, konkrétne Stalina, z nastolenia komunizmu v ČSR. (Málokto však dnes vie, že sovietske vedenie využilo obrodný proces v ČSSR a jeho následné potlačenie na naplnenie svojho dávneho sna. Už od r. 1965 naliehalo na vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného, aby prijal na územie ČSSR obmedzený kontingent sovietskych raketových vojsk. Po karibskej kríze totiž nielen Sovieti stiahli rakety a lode z Kuby; aj Američania museli stiahnuť rakety z Turecka a Talianska, namierené na ZSSR.. Američania ich samozrejme len premiestnili do NSR. Novotný systematicky dislokovanie sovietskych raketových jednotiek odmietal; pripustil len zriadenie raketových depozitov na hraniciach s NSR.. SIEBER,K. Rozhovor s gen.mjr Ing.Vojtéchem Menclem, DrSc. V Praze 18.února 2004. Parallel History Project on NATO and the Warsaw Pact. Oral History Interviews with Checoslovak Generals. 

Na záver nám nezostáva nič iné ako sa prikloniť k názoru jedného z decision-makerov americkej zahraničnej politiky v 60. rokoch: „...v srdci zahraničných vecí je pevne zakorenený vzťah medzi politikou a vojenskou silou. Diplomatov riadia politici, diplomati teda politiku nerobia; z politiky len žijú a prípadné vojenské intervencie skôr zastrešujú, vysvetľujú a interpretujú“. Podobnosť so situáciou v niektorých členských krajinách EÚ, vrátane SR, po invázii do Iraku nie je preto čisto náhodná.

Autor: Peter Kopecký

(Autor, bývalý veľvyslanec SR v Rumunsku (1997-2002), prednáša na FF UKF v Nitre) + Júlia Palkovičová – spoločný zdroj

Pozn. Citácie sú z knihy prof. Mihaia Retegana, 1968 Din primavara pana in tomna, RAO Bucuresti, 1998

Skryť Zatvoriť reklamu