Mení sa jazyk. Nie je to protestné zhromaždenie per se, ktoré by privodzovalo zmenu, ale zmenený diskurz vyvolaný pohybmi a tlakmi vychádzajúcimi, v tomto prípade, z občianskej nepokojnosti. Tony Judt v knihe Ill Fares the Land v tejto súvislosti spomína historický precedens: „Keď vo Francúzsku na sklonku osemnásteho storočia predrevolučný režim strácal pôdu pod nohami, tie najvýznamnejšie politické zmeny nevychádzali z protestných hnutí ani štátnych inštitúcií, ktoré sa im stavali na odpor. Prichádzali skôr v samotnom jazyku.“ Akou zmenou, vo svetle nedávnych udalostí, prechádza náš dnešný jazyk, ktorým hovoríme o politike a politikoch? Aký je kvalitatívny charakter novovznikajúceho verejného a politického diskurzu? Akými hlasmi je determinovaný?
Jazyk, ktorým sme hovorili o politike a politikoch, môžeme rozdeliť na ten „pred Gorilou“ a „po Gorile.“ Pred Gorilou sa hovorilo o konkrétnych ľuďoch, konkrétnych stranách a konkrétnych skutkoch. Hovorilo sa o „Mečiarových amnestiách“, „Miklošovej privatizácii“, „Ficovom populizme“, „SDKÚ a (ne)pôžičke Grécku“, „SNS a nástenkovom tendri“ atď. Teraz však hovoríme o „gorilách.“ A my nevieme celkom presne, čo si pod tým predstaviť. Keď ľudia na námestí kričia „preč s gorilami!“ alebo „gorily za mreže!“, myslia tým konkrétnych politikov a ich činy opísané v spise? Zrazu je tu len tá „gorila“ a s ňou spojená emócia hnevu vychádzajúca z predstavy objavenia akéhosi archetypálneho zla zlučujúceho všetko, na čo sme predtým mali konkrétne pomenovania. Politika je akousi klietkou plnou goríl, do ktorých si premietame všetky svoje frustrácie, nespokojnosť. Gorila sa stáva politikou.
Názorová konformita je však nebezpečná. Môže byť rovnako príčinou, ako aj dôsledkom degenerácie demokratického prostredia. Z tohto hľadiska vnímam protestné dianie okolo Gorily ako veľmi krehký priestor, ktorý na jednej strane ponúka ohromný potenciál na stimuláciu otvorenej verejnej debaty o tom, ako si máme vládnuť (optimálne poskytujúc priestor širokému spektru názorov a tým pádom aj priestor na prekročenie „panorámy každodennosti“). *
Na druhej strane mám niekoľko obáv. Jednou z nich je obava z profanácie pojmu „politika“ a následnej apatie. Je pravdou, že ide skôr o trend, azda najviac viditeľný na trvalo klesajúcej účasti občanov vo voľbách. Každopádne riziko prispôsobenia sa a osvojenia si akéhosi apriórneho odporu k politike, do veľkej miery spôsobeného „vývojom“ politickej kultúry na slovenskej politickej scéne za posledných dvadsať rokov, je dnes nebezpečne silno akumulované v novovznikajúcom verejnom diskurze. Aj preto je možno pre niektorých ľudí nepochopiteľný výrok Fedora Gála, že „proti establishmentu a zaužívaným pravidlám nie je možné vymyslieť si nové panoptikum. Politiku musia robiť ľudia, ktorí to vedia a majú skúsenosti.” Mnohí si spojenie vedieť robiť politiku automaticky vysvetlia ako vedieť kradnúť. A to nie je dobré. Dôležité je teda interpretovať a zdôrazňovať, že ide o nesúhlas s konkrétnymi činmi konkrétnych politikov - je dobré, že väčšina z (momentálnych) oficiálnych požiadaviek Protestu Gorila je formulovaných práve takto. Rovnako je dobré, že organizátori protestných zhromaždení pobádajú protestujúcich k účasti na voľbách.
Ale čo ďalej? Taliansky spisovateľ Andrea Bajani v novembri na Stredoeurópskom fóre 2011 v Bratislave hovoril o situácii, ktorá nasledovala okamžite po rezignácii talianskeho premiéra Berlusconiho (ktorá sa udiala pod silným tlakom nespokojných protestujúcich) na svoju funkciu: „... dva dni po jeho rezignácii sa konala študentská demonštrácia, ale študenti nevedeli, čo robiť ďalej: chodili ulicami hľadajúc nepriateľa.“ Nastalo vákuum. A vákuum je nebezpečné. Práve vo vákuu hrozí, že začne dominovať jeden jazyk a vyústi v radikalizáciu postojov. A tu sa opäť dostávame k dôležitosti využiť súčasnú situáciu na otvorenú rozpravu rôznych postojov a názorov, lebo jedine vo vzájomnej konfrontácii majú šancu korigovať svoje vyhranené pozície.
Otrasy raz ustanú. Možno to budú práve predčasné parlamentné voľby. Avšak „bez znalosti vetra a prúdu, bez vedomia nejakého cieľa, sa ľudia ani spoločnosť neudržia morálne ani ekonomicky dlho nad hladinou len vďaka tomu, že budú z lodi vylievať vodu.“ (Richard Titmuss)
* Termín, ktorý použil Václav Havel v Moci Bezmocných na vyjadrenie spoločenskej prispôsobivosti: „... [panoráma] připomíná člověku, kde žije a co je od něho očekáváno; sděluje mu, co dělají všichni ostatní, a naznačuje mu, co má dělat i on, nechce-li se vyřadit, upadnout do izolace, „vydělit se ze společnosti“, porušit „pravidla hry“ a riskovat tím ztrátu svého „klidu“ a svého „bezpečí“. (Havel, 1978)
Autor: Tomáš Horváth
