Potrebné odovzdanie časti našej slobody, aby nenastalo „homo homini lupus“. Genéza tohto odovzdania má svoju logiku. Ale človek je tvor nenásytný. Siahajúci po väčšej a väčšej moci zasahujúcej až do toho, čo od základu rozvracia pôvodný zámer odovzdania slobody – do etatizmu.
Do okamihu, keď pár vyvolencov rozhoduje už takmer v každej oblasti. Určuje, kde sa poistíme, akého psa budeme mať, za akých podmienok budeme pracovať...
Zásahy štátu, ktoré sa môžu zdať prospešné len tým, ktorí sú ľahkým predmetom ovládania. Tých, ktorí sú závislí od prostriedkov štátu. Dostávame sa do kruhu, keď proti nezamestnanosti bojujeme prostriedkami, ktoré ľuďom túžiacim po práci v skutočnosti kladú len ďalšie polená pod nohy. Nezamestnám predsa niekoho, ktorého vyhodenie sa pre mňa stáva veľkou finančnou stratou.
Azda zalepovanie očí zo strany štátu? Vytváranie umelých podmienok, ktoré majú pomôcť, no ešte väčšmi prehlbujú našu závislosť od štátu. Sami si zväzujeme ruky, dovoľujeme, aby štát dokonale prerástol celou našou slobodou a slobodnou vôľou. Azda preto, že tí, čo sú od niečoho závislí, sa ovládajú oveľa ľahšie ako ľudia vykazujúci svoju samostatnosť. A preto sa týchto ľudí, tých snažiacich sa, čo nežiadajú nikoho „pomoc“, treba zbaviť sieťou nezmyselných, obmedzujúcich nariadení. Súčasný systém vedie k absolútnej demotivácii čo i len sa o niečo pokúsiť.
Autorka: Natália Hučková
