Začal som Vás mať rád za onú “neschopnosť“ povedať len tú ľúbivú časť pravdy. (Bude to asi tým, že neuvažujete lineárne.) Za otvorenosť, pri ktorej Ste neuhli, aj keď Ste mohli. Dnes to považujem za Vašu prednosť.
Máte ten vzácny dar vniesť do miestnosti svetlo, bonmotom, skratkou navodiť atmosféru, gestom na seba upriamiť pozornosť. Aj ako predsedníčka vlády Ste zostali profesorkou, ktorá sa pozerá svojim študentom priamo do očí. Ambícia priam sizyfovská. Nie som si však istý, či by Vám časť kompromisov, ktorým Ste sa snažili vyhnúť, študenti aj tak radi neodpustili ...
Máte tú smolu, že bez Vás to momentálne nejde a nejaký čas ani nepôjde.
Som si vedomý, že Vás doráňali a dourážali na dva životy dopredu, že len ťažko nachádzate ľudí, ktorým sa nebojíte dôverovať, ale parafrázujúc Vaše slová z prezidentskej kampane – prišiel čas zvíťaziť. Hokejový zápas našťastie nekončí po druhej tretine. Neberte nám posledné zvyšky ilúzií, že Ste prestali veriť, že sa to dá robiť lepšie, lebo potom to už môže byť ... hocijaké. A víťazstvo Vám v očiach študentov určite neuškodí (ospravedlňujem sa za toto drobné vydieranie). Ukončite obdobie sucha a čakanie na dážď ... povedzte, prosím, že do toho idete.
Vráťte prezidentskému úradu múdrosť, šarm a noblesu, ktorá tomuto úradu prináleží.
Váš
Juraj Vavrík
