To pozitívne, čo nám spoločenské a politické zmeny priniesli, bolo už nespočetnekrát zopakované. Zvykneme však viacej poukazovať na negatívne stránky nejakých zmien, ktoré sme neočakávali a nechceli. O mnohých sa už veľakrát hovorilo a nechcem viaceré z nich pripomínať, to by tento článok mohol tvoriť samostatnú prílohu.
Chcem sa zaoberať len niektorými otázkami parlamentarizmu v našej krajine. Kto sa zúčastnil na stretnutí s bývalým československým prezidentom Václavom Havlom v historickej budove SND, mohol sám z úst prekladateľa jeho dramatických diel, pána Wilsona z Kanady, počuť jednu začudovanú otázku. „Prečo majú vaši poslanci imunitu? Bolo by potrebné, aby sa táto výsada odstránila." Verím, že v celom SND nebolo jedného človeka, ktorý by o potrebe zasiahnutia do tohto privilégia našich zákonodarcov zapochyboval. Poslanci vytvorili sami zo seba a pre seba kastu nedotknuteľných a nezodpovedných za porušenie zákona. Neobstoja akékoľvek ich výhovorky na obhajobu tohto privilégia. Pred zákonom sú si predsa všetci obyvatelia tohto štátu rovní. Za čias spred dvadsiatich rokov sa hovorilo, že všetci sme si rovní, len niektorí sú rovnejší. Zdá sa mi, že v tomto prípade sa veľa nezmenilo, práve naopak. V Indii stále existuje kasta nedotknuteľných, obávam sa, že niekto sa pri návrhu tohto privilégia nechal inšpirovať práve touto krajinou.
V rámci krajín Európskej únie sme na poprednom mieste v počte členov parlamentu v porovnaní s celkovým počtom obyvateľstva. Tento nelichotivý primát držia naši južní susedia. Mne osobne by postačovalo, keby sme ich tam mali päťdesiat, alebo aj menej. Kto prišiel vôbec s počtom stopäťdesiat a z čoho vychádzal? A kto a prečo navrhol, že títo ľudia majú byť platení celé funkčné obdobie, bez ohľadu na to, či chodia do práce, alebo nechodia? Kto z normálnych zamestnancov si môže dovoliť nechodiť do práce a žiadať od zamestnávateľa mzdu? A nejde len o takú zanedbateľnú mzdu, ale s náhradami približne 3.600 eur na mesiac. Málokto z obyvateľov krajiny by súhlasil, že výška tejto odmeny za prácu je adekvátna množstvu a užitočnosti vykonanej práce. Svojho času nám náš bývalý trojnásobný premiér sľúbil dosiahnuť v krátkom čase životnú úroveň Švajčiarska. Niektorým sa to skutočne v krátkom čase podarilo, ale na úkor nás všetkých. Ak už nám mala byť táto alpská krajina vzorom, tak by sme sa mohli poučiť aj z činnosti tamojších poslancov a z ich spôsobu odmeňovania.
Parlament Švajčiarskej konfederácie pozostáva z hornej a dolnej komory, nazývaných Ständerat a Bundesrat, t.j. stavovská a spolková rada. V hornej komore zasadá 46 poslancov zastupujúcich spolu všetky kantóny bez ohľadu na ich geografickú rozlohu, či počet obyvateľstva vždy dvoma poslancami. Prítomnosť poslancov priamo preveruje predseda hornej komory parlamentu.
V dolnej komore zasadá 200 poslancov volených priamo obyvateľstvom, ktorí zasadajú štyrikrát do roka počnúc jarným zasadnutím. Každé zasadnutie parlamentu trvá 3 týždne. Prítomnosť na zasadnutí parlamentu potvrdzuje každý poslanec svojim podpisom. Je nemysliteľné, aby nejaký poslanec podpísal niektorého svojho kolegu. To by malo určite platiť pre každého a v každej krajine, inak ide jasne o podvod.
Švajčiari sú známi svojou precíznosťou a presnosťou. Túto svoju vlastnosť potvrdzujú aj vo vyčíslení nákladov na prevádzku parlamentu. Za rok 2007 predstavovali tieto náklady od upratovačky až po šéfa parlamentu na jedného občana krajiny 12,50 Sfr. Rád by som poznal náklady na prevádzku nášho parlamentu.
A čo je ešte veľmi inšpirujúce, poslanci švajčiarskeho parlamentu sú platení len v čase, keď zasadajú, to znamená, keď pracujú. A v parlamente pracujú 12 týždňov do roka. Pre nich je členstvo v parlamente istým honorom, ktorý požíva vážnosť obyvateľstva. Ak vykonávajú nejakú prácu aj mimo času zasadnutia parlamentu, nedostávajú za ňu žiadnu finančnú náhradu. A v tomto čase žijú a financujú sa z výkonu svojich povolaní. Zdá sa, že to funguje dobre, pretože celá konfederácie funguje veľmi dobre.
Na jar roku 2008 bol na oficiálnej návšteve švajčiarskeho parlamentu súčasný predseda nášho parlamentu. Skutočne by ma zaujímalo, aké poznatky si odtiaľ priniesol, ktoré by chcel využiť pre prácu nášho zákonodarného zboru. Uplatnením týchto podnetov do práce nášho parlamentu by spôsobil určite radosť obyvateľom našej krajiny, na šťastí ktorých našim poslancom predsa predovšetkým záleží. A v neposlednom rade by sa potešil i strážca našej štátnej pokladne, ktorý by ušetril nezanedbateľné zdroje a mohol by znížiť rekordný deficit štátneho rozpočtu.
Preverilo by to aj charakter mnohých uchádzačov o poslanecké kreslo, do akej miery im záleží na blahu obyvateľov krajiny a či chcú vykonávať túto funkciu v prospech krajiny a nielen vo svoj vlastný prospech.
Ak by niektorí z poslancov nevykonávali prácu v súlade so svojimi predvolebnými sľubmi, resp. porušili by zákon, mali by byť odvolateľní. Na to slúži zavedenie imperatívneho mandátu, ktorý by túto možnosť do našej legislatívy zaviedol a určite by zabezpečil poriadnejší výkon poslaneckého mandátu.
Otázkou však je, ako to dosiahnuť? Zamyslia sa poslanci nad takýmito návrhmi a sami si siahnu na svoje privilegované postavenie a na svoje nezaslúžené platy a odsúhlasia imperatívny mandát? Nebudeme určite naivní, aby sme niečomu takému uverili.
Budúci rok budeme mať parlamentné voľby, kedy nám budú opäť mnohí sľubovať hory doly, ak ich zvolíme. Nečakajme do toho obdobia, ale začnime vyvíjať už teraz tlak v masmédiách, upozorňujme na tieto dôležité problémy v každodennom živote v okruhu svojich známych, priateľov, rodiny a výsledok sa dostaví. Na základe Ústavy Slovenskej republiky, článok 2: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo."
Nenechajme už viacej zo seba robiť hlupákov, ale dokážme, že chceme využiť svoje práva a záleží nám na nich. Prebuďme sa z letargie a pasivity, ešte stále nie je neskoro. V inom prípade dozreje vývoj do štádia, keď budeme musieť začať znovu, novým Novembrom.
autor: Peter Michalka, ekonóm
