Aj u nás, na Slovensku, vznikol nový šport s názvom padákové lietanie. Už koncom deväťdesiatych rokov priniesli horolezci z výprav do Álp prvé padáky pripomínajúce nafúknuté matrace a skúšali s nimi zlietavať z vysokých kopcov do údolí. Vtedajšie Československo malo vždy historicky silnú leteckú tradíciu (Povestné masarykovské heslo: „Vzduch je naše more!" vstalo nečakane z popola). Nový druh voľného pohybu vzduchom spôsobil vznik mnohých drobných firiem, ktoré začali vyvíjať stále lepšie a výkonnejšie padákové klzáky. Dnes patria tie české k svetovej špičke. Rovnako ako českí a naši piloti sú dlhodobo na popredných miestach v svetovom rebríčku paraglidingu. K letu pod baldachýnom padáku už zrazu nebolo potrebné vyvezenie sa do výšky drahým lietadlom. Stačilo nájsť vhodné terény, ktoré umožňovali rozbehnutie sa proti vetru a bezpečný vzlet.
Je vzrušujúce byť pri vzniku niečoho zásadne nového a prevratného. Mal som s niekoľkými mojimi priateľmi to šťastie. A potom to už šlo expresne. Podarilo sa udržať s takýmto padákom v stúpavých vzdušných prúdoch prvú hodinu nepretržitého letu. Uli Wiesmeier uletel v Austrálii prvých 50 kilometrov - svetový rekord. Padákové klzáky našli svoj elegantný elipsovitý tvar, zredukovali sa stovky metrov šnúr, vyvinuli sa špeciálne sedačky, v ktorých sediaci piloti a pilotky vyzerajú akoby boli v maličkom vzdušnom kajaku pod pestrofarebným krídlom z tenučkej látky.
Zdokonalili sa prostriedky záchrany, dnes už nik neletí bez záložného záchranného padáku, ktorý sa dá dokonca po zlyhaní hlavného krídla tiež aktívne ovládať a tak zvyšuje nádej na prežitie aj v členitom horskom teréne. Vyvinulo sa nové odvetvie spotrebnej elektroniky, naše letecké prístroje zaznamenávajú priebeh celého letu, ukazujú nám miesta so stúpavými prúdmi, dávajú nám informácie o výške, polohe, vzdušnom priestore, vydávajú zvláštne zvuky uľahčujúce nachádzanie stúpavých prúdov vzduchu, ktoré nás vynáša až k oblakom tisíce metrov nad krajinou pod nami. Každú sekundu, určite aj v tomto okamihu, sa niekde vo svete ktosi vznáša pod svojim plátenným lietadielkom.
Ako Exupéry básni vo svojich knihách o počiatkoch letectva, tak nám spieva srdce pri každom lete na našom športovom zariadení, čo sa vojde do väčšieho batoha. Toto sa volá paragliding, hoci drvivá väčšina ľudí si tento šport aj tak bude neustále pliesť s lietaním pod závesným klzákom - tým povestne zľudoveným „rogalom". V poslednom čase sa však vývoj výstroje spomalil a športovci venujúci sa tomuto športu sa sústredili na nové výzvy. Sme tam, kde bolo horolezectvo za čias Hermanna Buhla, či Edmunda Hillaryho.
Medzi nami sú piloti v plnom rozkvete svojich síl, ktorí nedávno urobili prvý sto kilometrový FAI trojuholník, obleteli celé Vysoké Tatry, Nízke Tatry, preleteli Slovensko od severu k juhu, či temer od západu na východ. Nebohý vynikajúci pilot Juraj Kleja, ktorí nedávno nešťastne zahynul pri autonehode pár stoviek metrov od svojho domu, v Himalájach prekonal s priateľom pred dvoma rokmi pri lete ku hore K2 7000 metrovú výškovú hranicu bez kyslíka. Leteli stovky kilometrov v nehostinnej ľadovcovej krajine, kde by núdzové pristátie znamenalo vážne problémy. Štartovali pritom v momentálne veľmi smutne preslávenom Pakistane.
Hľadajú sa stále nové výzvy. Nie sú bez rizika. Každá chyba sa v letectve tresce často najvyššou cenou. Vznikol ekvivalent toho kedysi temer vojenského súťaženia horolezeckých veľmocí o prvovýstupy v Alpách či Himalájach. Ale v masovejšej mierke. Organizujú sa početné expedície do krajín s potenciálom umožňujúcim stále dlhšie lety. Z mesiaca na mesiac sa posúvajú „magické" hranice v uletených vzdialenostiach a priemerných rýchlostiach. Trasy letov zaznamenávajú GPS prístroje s veľkou presnosťou.
Pre porovnanie, tak ako v Tatrách ešte môžete stretnúť niekoľko seniorov pokročilého veku, ktorí rozprávajú o svojich prvovýstupoch v stenách týchto hôr, tak my sme tá generácia pilotov, ktorí prelietavajú prvý krát niektoré panenské horstvá v prítomnom čase. Tí po nás, to budú môcť už len zopakovať... Niet na čo čakať. Ten, kto zdolal Everest prvý krát by dnes tiež neveril, že sa vytvárajú zápchy pod jeho vrcholom, keď sa tam v dobrom čase stretávajú desiatky dobyvateľov. Mladí piloti sa ponáhľajú, chcú byť prvými.
A tak v mediálnom tieni iných populárnejších a zavedenejších športov pred pár mesiacmi v tichosti odišli reprezentovať Slovensko v paraglidingu do pomerne neznámych hôr Iránu ôsmi kvalitní piloti. Moji priatelia. Piloti, ktorí lietali v temer všetkých európskych horách.
Piloti, ktorí urobili jedinečné lety v Himalájach a získali skúsenosti, aké má na Slovensku málokto. Zápasenie s prírodnými živlami veľhôr ich zocelilo. S odvahou a mladíckym elánom podobným, aký majú naši špičkoví horolezci zorganizovali výpravu do letecky neznámeho Iránu.
Poctivo sa na ňu pripravili. Dojednali si domáceho sprievodcu. Tak ako s úžasom sledujeme dokumenty o lezení v osemtisícmetrových horách, aj oni ako profesionáli mali so sebou fotografickú a filmársku výstroj. Kvôli bezpečnosti, podobne ako horolezci, vybavili sa aj oni vysielačkami, satelitnými telefónmi, GPS navigačnými prístrojmi. Všetko štandardné zariadenia, ktoré máme všetci aj pri lietaní tu na Slovensku. Patria k základnému vybaveniu.
Bez neho nemôžete putovať neznámou krajinou len s využívaním stúpavých prúdov podobne, ako to robia od stvorenia sveta vtáci. Nemôžete obviniť horolezca, že jeho horolezecký cepín pripomína zbraň a je možné ním jedným úderom niekoho zabiť. Bez neho by nemohol zdolávať ľadovcové steny, tak aj bežná výstroj pilota padáku pripomína v rukách laika tajuplné špionážne zariadenia Jamesa Bonda.
Pre túto výbavu a zhodu zlých okolností skončili moji priatelia nečakane po jednom z pristáti neďaleko policajnej hliadky vo väzení s podozrením, že sú špióni. Športovci a reprezentanti našej krajiny. Žiadni hazardéri ani ľahkovážni turisti. Všetko čo robili, robili kvôli čistému športovému výkonu a tak, ako krásnym dokumentom o lietaní v Himalájach nadchli tisíce divákov, aj dokumentom o Iráne chceli ukázať krasu slobodného letu. Prírodu a ľudí, ktorých stretnú.
Naša krajina si vždy vážila svojich horolezcov pôsobiacich vo všetkých horách všetkých kontinentov, a aj na poslednom, žiaľ veľmi smutnom príbehu nešťastnej expedície na Nanga Parbat, ukázala svoju hrdosť na odvážnych mužov prekonávajúcich strach z neznáma a reprezentujúcich túžbu po prekonávaní hraníc. Verím, že si rovnako osvojí aj ľudí vzduchu a ich lietanie na padákových či závesných klzákoch.
Mám istotu, že sa dokáže postarať aj o svojich špičkových športovcov, pilotov ktorí sú omylom považovaní za špiónov. Že nimi nie sú píšem so skalopevným presvedčením, ako ich priateľ v lietaní, obdivovateľ ich športových výkonov a filmových dokumentov či fotografií, ale aj ako skautský brat dvoch z nich. Zaslúžia si náš obdiv a všestrannú pomoc.
A vás, ktorí ste veriaci, prosím o modlitbu za ich bezpečný návrat domov.
autor: Mgr. Ing. Andrej Legutký (Som pilot padákového klzáku a člen Leteckej amatérskej asociácie SR, správca letového terénu Sľubica, a v roku 2012 som sa umiestnil na druhom mieste v súťaži pilotov Xcontest crosscountry na Slovensku v kategórii štandard. Pôsobím ako katolícky farár vo Vrbove pri Kežmarku.)
