A tak som sa ani po absolvovaní VŠ akosi necítiladostatočne „bohatá" a moje samo-štúdium pokračovalo a pokračujedoteraz, keď už o mne štát vie ako o samostatnej osobe, ktorá si naseba zarába sama. Pravda, motiváciou môjho neúnavného vzdelávania sa súnesporne i financie, lebo veď kto by platil za zlú, neodbornú prácu?! A ja teda viem urobiťprácu, ktorú niekto nevie, a preto si ma musí najať, aby som túto prácupre neho urobila a následne dostala svoju odmenu. (Nie pravidelnúa nie vždy rovnakú - ale to je biznis. A nevyhnutnosť ,s ktorou musím rátať.) Moja práca ma živí a tak, si jej hodnotu,prirodzene, štúdiom a rokmi praxe, chvalabohu, aj zvyšujem.
Alenemala by som!!! Na moje bezodné bohatstvo si totiž brúsi zuby niekto, ktodostal prácu, ale nevie ju robiť. Tak sa ide priživiť na niekom, kto svojuprácu robiť vie. Jeho vypočítavosť je zákerná, lebo vie, že ja bohatnúťneprestanem, lebo inak by o moju prácu nikto nestál a ja by somnemala z čoho platiť účty a splácať pôžičky. A tak budú príjmytohto príživníka vďaka mojej usilovnosti isté.
Ak bolopríživníctvo v storočí 20.-om považované oficiálnym režimom za trestnýčin, tak sa, paradoxne, v storočí 21.-om dostáva medzi také oficiálnepropagované „novinky", ako je znalostná ekonomika, či pridaná hodnota.Vyjasnime si to teda: ide o znalosť vyrobiť hodnotu alebo o nekonečnýpríbeh výpomoci, ktorej, napokon, nikdy nebude dosť?
Nešlo byradšej oficiálne presadzovať a sprístupňovať prácu? Lebonech je akákoľvek, patrí k nej úcta voči znalosti ju robiť. VedieťAKO sa však týka aj dirigovania. Autoritatívne švihanie paličkou pred zrakomprvých huslí skutočne nestačí.
Autor: Erika Hatalová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
