Okamžite som sa chcela telefonicky objednať. Sestrička mi slušne a dôrazne vysvetlila:
“Neobjednávame, treba sa zapísať osobne ráno!”
“Kedy?”
“Najlepšie ráno o 6:00!”
“Sme z Kysuckého Nového Mesta.”
“Inak sa NEDÁ.”
V poriadku. Už trocha rozhodená a mierne ponížená, som si nastavila budík na 5:30 a po dohode s manželom som išla na druhý deň ráno zapísať synátora na vyšetrenie. Keď budem vedieť zhruba o koľkej by sme sa mohli dostať dovnútra, my ho dovezie.
Do Žiliny som dorazila cca 6:15. Detská ortopedická ambulancia sa nachádzala v podzemí niekde pri CO kryte, medzi rozvodmi ústredného vykurovania a kanalizácie. Samozrejme bez výťahu.
Pri dverách visel známy papier na zapisovanie, kde som zaplnila riadok č.18. Predpokladaný čas vyšetrenia 10:00 – 11:00. V prípade neprítomnosti, strácame poradie. /Nechápem prečo som sa nemohla na tento konkrétny čas objednať telefonicky?/ Okrem toho na dverách viseli ešte dalšie výhrážné upozornenia typu ……NEVOLAJTE!….NEZAPISUJTE!….NEOBJEDNÁVAME!... z čoho pre mňa vyplynulo jediné NEOTRAVUJTE!
V čakárni, ktorá pamätá nejednu prelomovú historickú udalosť, už čakalo asi 15 ľudí aj s malými deťmi, ktorí bohužiaľ nemali tú možnosť ako ja a museli skoro ráno vycestovať aj s ratolesťami a spoliehať na šťastie, že dnes to možno výjde.
4 hodiny čakať? Hmm. Vrátila som sa radšej domov pre syna sama. O 9:30 sme vycestovali už spolu znovu.
Poctivo som si zniesla 40 kilové dieťa na chrbáte dolu schodmi ku ambulancii. Však sranda nie? Asi majú inú mienku rodičia, ktorí chodia pravidelne a znášajú trebárs 18-ročné dieťa.
V čakárni registrujem známe tváre z rána a v panike zisťujem, že papier na dverách zmizol. Vyradili nás! Dnes nebude ten deň D? Pýtam sa spolučakajúcich. Papier má sestrička a volá priamo. Nemám fotografickú pamäť a nepamätám si 17 ľudí predomnou. Takže volali, nevolali?
Sestrička vo dverách mi tlmí môj predinfarktový stres. Naša šanca stále žije.
Po hodine čakania a dvoch kávach, potrebujem nutne použiť WC.
Podotýkam, že nie som žiadna citlivka, ale TO, čo bolo určené pre pacientov v čakárni si určite zaslúži aj patričnú medializáciu. Odhliadnuc od toho, že bolo len jedno a to ešte aj spoločné, som zistila, že chýba kľučka na dverách, záchodová doska a v toaletný papier, uterák alebo nedajbože papierové utierky som už ani nedúfala. Za obklady a dlažby by sa nemusela hanbiť ani predvojnová pitevňa. Otočila som sa vo dverách so zistením, že už vôbec nepotrebujem nutne použiť WC. S pocitom návštevníka IV. cenovej som si sadla späť na starožitnú sedačku v čakárni.
Okolo 11:00 sa z dverí konečne ozvalo naše meno.
Samotné vyšetrenie prebehlo na úrovni. Bola som maximálne spokojná. Personál bol kvalifikovaný, milý a ústretový. Bohužiaľ, po zatvorení dverí ambulancie, ma striaslo pri pomyslení, že o týždeň toto všetko musíme absolvovať zase. A myslím si, že skúsenosť, keď sa človek cíti ako občan druhej katégorie, nie je na Slovensku, a to nie iba v zdravotníctve, vôbec ojedinelá.Tak neviem. Je to o ľuďoch, o peniazoch, alebo… o nás?
Autor: Dagmar Kapustová
