Otec sa liečil, trpel a dúfal. A my s ním. Nedá mi, aby som nenapísala o posledných dňoch jeho života, o našom zdravotníctve, ktoré je fakt choré. Možno pomôžem iným, možno si len uľavím.
Otec bol hospitalizovaný v decembri 2015. Napriek intenzívnej liečbe rakoviny, metastázy postúpili až do malého mozgu. Zrazu nevedel, kde je a čo robí. Prijali ho na neurológiu, bol na JIS-ke. Bojoval o život spolu s obetavým personálom. A aj ho vyhral. No stanovisko vedenia neurológie bolo jednoznačné. Ma oddelení už viac nemôže zostať. „Buď si ho dajte do hospicu alebo u nás na geriatriu, ale to treba intervenovať, majú plno a Dôvera neplatí...“
Mama o hospici nechcela ani počuť, už tam zomrel švagor a starostlivosť bola úbohá a tak zabojovala. A podarilo sa. Otca krátko pred Vianocami previezli na geriatriu nemocnice v Poprade. Izba bola len 2x3 metre veľká, a v nej tri postele, na ktorých ležali traja chlapi.
Zúfalstvo bolo nielen v očiach otcových, ale aj našich. Primár však pohotovo s úsmevom ponúkol: „Dáme ho na nadštandardnú izbu. Za 30 Eur denne bude na izbe sám a má aj televízor. Návštevy bez obmedzenia.“
Otec bol stále immobilný, nie celkom pri zdravom úsudku, nech teda má aspoň trochu dôstojné vianoce, povedali sme si. Presťahovali ho ihneď. Otcov úsudok bol však stále mimo. Nechápal, že už nie je pánom svojich nôh, nástojil na tom, že chce ísť domov. Jeho stav bol však natoľko zlý, že sme si netrúfli vziať ho domov. Nemáme infúzie, mama má tiež už svoj vek, nevládze ho dovliecť na WC. Nebol stabilizovaný, a vziať ho domov by bolo nezodpovedné. Otec však nástojil na tom. Primár geriatrie by aj nedbal, nech ide, však o nič nejde, je to starý chorý človek, aj tak zomrie...
S preveľkým úsilím sa nám podarilo ho presvedčiť, aby sa upokojil a liečil. Otca, nie primára...
A naozaj, akokeby sa stal zázrak, tesne po Vianociach, na Tri krále, bol otec znovu doma. Šťastný, prešťastný, konečne. Aj my sme si vydýchli. Navyše sme mali „len“ kateter z obličiek. Dôsledok kolapsu spred vianoc. Jedna oblička vypovedala medzitým celkom a druhá sa snažila za obe... Toto bol však náš najväčší problém v nasledujúcom období.
Otec nechcel špeciálnu polohovaciu posteľ, spal na svojej, miešok mu prekážal a v spánku sa spojenie narušilo. Zdravotná sestra s tým nevedela poradiť, bolo potrebné ísť to opraviť do nemocnice.
A tu sa predviedlo naše zdravotníctvo v plnej „paráde“.
Potrebujete sanitku, no tú Vám predpíše len obvodný lekár. Obvodný lekár je však dopoludnia vyťažený. Telefóny sestra neberie, nemá čas. Nikoho nezaujíma, ako si vybavíte lístok, že musíte byť v strehu pri chorom človeku... Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže...
Keď už teda niekto z rodiny skočí k obvodnej lekárke, treba lístok odniesť na dispečing rýchlej zdravotnej služby a potom už len počkať, kedy príde sanitka...
A aj príde, o hodinku, s menej alebo viac zdatným personálom, chorého treba často aj niesť, ešteže je niekto z príbuzenstva nablízku...
Ide sa teda na nefrológiu opraviť ten kateter. Čakanie je však nekonečné, aj pre zdravého človeka. Vyšetrenie prebehne, avšak treba ešte čakať na úkon, čas sa vlečie, pre chorého človeka s nepredstaviteľnými bolesťami trojnásobne. Okolo tretej popoludní hotovo.... Toto sa opakovalo znovu, s opätovným čakaním na nefrológii, dlhé hodiny, do popoludnia. Chorý človek to nezvládol, aj zdravý by mal čo robiť.
V otcovom stave to bola katastrofa. Viróza ho napadla ľahučko. Zápal priedušiek, či pľúc, bol záver lekárky na centrálnom príjme, keď sa otcov stav náhle veľmi zhoršil. Doporučenie lekárky bolo odviesť ho interné, a napokon na geriatriu. Kde nás už čakalo už známe, „Chcete nadštandardnú?“ Ani nie, verte mi, chceli sme obyčajnú, dôstojnú. Ale to je v chápaní popradskej nemocnice nadšandard. Človek na prahu smrti kašle na televízor, kašle na chladničku, len chce byť človekom....
Prijali ho v stredu 27. januára. Bezplatné zdravotníctvo podľa ústavy? Nedajte sa vysmiať... Bezplatné je dýchať spolutrpiteľovi na zadok. Nepochopím... Geriatria má dosť miesta. Ak by pacientov rozložili po dvoch do všetkých izieb, všetky by boli také, ako majú byť. Navyše, žiadny starý človek nie je sám rád. A mať spoločníka je aj užitočné. Nevládzem ja, pomôže spolutrpiaci...
Vrátim sa ale k realite. Otec teda opäť na nadštandardnej. Teda nadštandardnej podľa definície nemocnice za 30 Eur na deň. Stav bol veľmi vážny, nasadili infúzie, po týždni aj kyslík. Zápal pľúc.
Ale v nemocnici sa prekuruje, a treba aj vyvetrať. V sobotu ráno 30. januára sa však otec chvel sa od zimy. Sestra zabudla zatvoriť na noc okno. A tak spal pri otvorenom okne. Prikrývka bola tenučká. Aj zvonil, ale márne.
A potom to malo už rýchly spád. Ešte v pondelok otec nástojil, že ide domov. Orálne antibiotiká však účinkovali tak, že hnačkoval, nejedol. Prestával aj piť . To však nebránilo primárovi v jeho neochvejnom názore, že ak chce ísť domov, tak nech ide...
Veľmi, veľmi sme chceli, aby sa vrátil medzi nás. Vedeli sme, že smrť je blízko. Nikdy však nie je dosť blízko.... Vždy dúfame, že ešte aspoň chvíľu počká.... My najbližší... Otec zomrel 4. Februára 2016.
Nepocestoval zadarmo, výhoda dôchodcov... nevládal... stoval zadarmo... nevládal... Stačilo, aby februára me, že smrť je blízko. Nikdy však nie je dosť blízko.... Vždy dúfame.
..Trreba reba aj vyvetrať.
Autor: Daniela Dudová
