V posledných dňoch somnadobudla inú predstavu. Isté nemenované súkromné rádio (aj tak väčšina vie,o ktoré ide) vyhlásilo v rozhlase súťaž o to, či to auto budeďalej slúžiť účelu, na ktorý bolo vytvorené, alebo sa jednoducho ROZBIJE.Momentálne visí zavesené na žeriave v priestoroch Incheby a ľudiamajú hlasovať za jeho rozbitie alebo či to auto niekto vyhrá. Táto hra mipripadá prinajmenšom kontroverzná. Najmä ak uvážim, že najprv sa bude losovaťtzv. „výherca auta." Schválne ho nazývam takzvaný, lebo vôbec netuším, čiokamihom výhry sa ten človek aj stáva majiteľom auta. Veľmi by ma zaujímalo,ako to vlastne je. Stačí vyhrať, alebo si treba prevziať aj nejaký dekrét?Prípadne - musí byť v prípade auta aj urobený zápis na Dopravnominšpektoráte? Osobne si myslím, že výherca nerovná sa automaticky majiteľ, inakby predsa organizátori nemohli vyhlasovať, že ten, kto bude vylosovaný, doposlednej chvíle nebude vedieť, či to auto dostane, alebo bude rozbité. Ak bysa stal výherca zároveň aj majiteľom auta, mohol by predsa sám rozhodnúťo jeho osude. Inak by prípadné zhodenie výhry alebo aj iná menšia ujma naaute mohla byť postihnuteľná ako poškodzovanie cudzej veci alebo minimálne akoneoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla. Nuž, snáď, keby sa k tomuvyjadril nejaký právnik, bola by som múdrejšia.
Ale nie o tom som chcela.Nedokážem pochopiť, ako je vôbec možné, že sa takéto hlasovanie robí. To už sivôbec nedokážeme vážiť veci a prácu druhých ľudí? To vari je nám naozajúplne jedno, že to, čo desiatky ľudí vytvorili, skončí ako kopa smetia, šrotu ačrepov? To už naozaj nikto nemá úctu k robote? Ako vlastne chceme budovaťrepubliku, keď je nám úplne ukradnutá práca baníka, ktorý vyťažil železnú rudu,taviča pri vysokej peci, zlievača niekde v železiarňach, strojára, čovyvinul motor, dizajnéra, ktorý sa podieľal na konečnej tvári auta, stavbára,čo postavil automobilku, elektrotechnikov a mechanikov, ľudív textilnej továrni, čalúnnikov, chemikov, čo pracovali na vývoji plynu do airbagov, elektrikárov, ľudípri vrtných vežiach, v rafinériach až po tú pani, ktorá to auto nakoniecdokonale vyleštila. Nech mi prepáčia všetci tí, na ktorých profesie somzabudla, ale nemajte mi to za zlé. Nie som z brandže. A len sa skústeopýtať dnešných detí, koľko ľudí sa podieľa na výrobe jedného auta. Najskôr asidostanete odpoveď, že jeden - ten, čo ráno zapne pás a večer ho vypne.A možno vám to príde smiešne. Ale tragédia je práve v tom, že my smeich to naučili. My všetci.
Nie som mravokárca, som lenmatka a nechcem, aby sa výchova môjho dieťaťa vyvíjala takýmto smerom. Aleako sa môžem brániť, keď v rádiu propagujú rozbíjanie auta,v televízii akýsi Rytmus s IQ šumiacej trávy rozbije cenu Aurel zanajlepší hip-hopový album (nemali by tú kategóriu radšej zrušiť?), potomvyjdete na ulicu a nájdete tam zdemolované detské ihrisko, počmárané múrya najväčšou starosťou dennej tlače sa stáva odpoveď na otázku, čo sihviezda XY dala včera na obed, dnes na raňajky a či máva pravidelnústolicu. Je mi smutno z toho, kam sa uberá naša budúcnosť a budúcnosťnašich detí. Chceme, aby pokračovali v budovaní vytvoreného kapitálu, aleneučíme ich ako to majú robiť. Ba naopak. Učíme ich ničiť, demolovať, ako natácke im každodenne servírujeme vraždy, násilie, špinu, že už to pomalyzačínajú brať ako samozrejmosť. Kedy im konečne začneme ukazovať, že toto vôbec nie je samozrejmé a aniprirodzené? Kedy sa konečne médiá budú môcť nazývať verejnoprospešnými? Alebo pôjdeme cestou Františka Mikloškaa vyhodíme televízor, prestaneme používať mobily a potom čo? Zavriemesa v dome a nebudeme vychádzať?
Autor: Janette Železníková
