Bola tam však jedna pripomienka, ktorá nám ukázala AKO? prebádať nami ešte neprebádané miesta v Bratislave. Tá mapa bola zvláštnym prepojením humoru, spomienok a geografie, načrtnutá na kuse papiera zloženého do leporela, jeho tvarom pripomínajúcim mi detstvo, keď som na jednej strane zvieracieho leporela našla huslistu.
Načrtla vám veci, okolo ktorých ste chodili a bez ostychu ste sa neboli schopní otočiť. Bolo to však na škodu iba nám, lebo sme takto pozabudli na to, že práve na miestach, ktorými každodenne chodíme je nám najlepšie a práve miesta, ktoré nie sú súčasťou centra mesta sú jeho podstatou väčšmi, ako sochy či fontány v strede hlavných námestí.
Ulicou Šancovou som prvýkrát prechádzala v období, keď som nastúpila na vysokú školu a rozhodla sa osamostatniť nadobro od rodičov. Na koľko osamostatnenie spočívalo vo všetkom, okrem prania si vecí „vlastnoručne", raz za mesiac ma to vždy pritiahlo z neznámych príčin domov. Išla som teda vždy nabalená v mojom sedemdesiat päť litrovom vaku. Špinu som zaviezla do Zvolena, čisté som niesla na chrbte do Blavy.
A tak, ako som raz prechádzala Račianskym mýtom začiatkom leta, aby som nastúpila na autobus do Mlynskej, zistila som, že musím prejsť na ulicu končiacu sa pri začiatku Šancovej. Teda tak som si aspoň myslela. Kráčala som teda hrdo do kopca oproti Hlávkovej smerom k železničnej stanici a rozmýšľala som o tom, kedy zo seba už konečne zložím bremeno samostatnosti. A asi omámená tým teplým počasím, myšlienkami a 5 kilogramami čistoty voňavej po maminej aviváži som prešla vôňu okolo palacinkárni Lacinka.
Fantastický pôžitok to bol však prednedávnom, keď sme sa navigované touto mapou ocitli hladné na mieste. V bruchu nám škvŕkalo. Sliny sme mali na krajíčkoch. Objavili sme čarovný podnik čarovných cien. Palacinky rozvoniavali už od Šancovej 80, teda od posledného priechodu pre chodcov smerom na prechod do Starého mesta.
A tu sme mali pravú vôňu starého mesta na dlani. Nielenže nás obsluhoval mladý chlapec, ktorý bol ako vystrihnutý z inej doby (podľa mňa mal 22 rokov a pádom komunizmu sa mu zastavil vek), ale dostali sme na osvieženie jablkovú malinovku. Požehnanie pre telo, keď sa moríte od Floriánskeho námestia skoro až k SAV - ku. Bola to vlastne len obyčajná voda zo sirupom, ale mala chuť tak príjemne sladko - nepresladenú, že sme každá vypili po pol litra a ja som si ešte k tomu dala 3dcl.
A takisto obyčajné boli aj palacinky. Obyčajne dobré. Obyčajné, plnené tými najjednoduchšími vecami. V špeciálnej ponuke dňa - broskyňový kompót do vnútra palaciniek. A nič viac. Nie veľa posýpky cukru, aby ste sa nepresladili. A palacinky položené na malej bielej doštičke, ktorej repliky viseli na korkovej nástenke plnené odkazmi návštevníkov Lacinky a zvyškami jednoduchých chutných náplní, ktoré vám vytiekli pri smilnení s obyčajnou palacinkou.
Nakoniec sme sa s Marijou zhodli, že smilnenie je akosi synonymum tejto ulice končiac Krížnou, ktorá je krížom cez Račianske Mýto jedinou ulicou, na ktorej môžete po dlhšej dobe chôdze odbočiť. Totižto na ceste od Floriánskeho sme si ani na jednej ulici nevšimli sexshopy, ktoré hlavne v častiach blízko ulici Krížna zaplavujú prenajaté domy hlavného mesta. A ako sme stúpali hore miernym kopcom a nechali sme sa viesť našimi chuťovými a čuchovými bunkami, všímali sme si ružových stien. Na tých ružových stenách dvere. Pri dverách okná. Na oknách nálepky s názvom SEXSHOP.
Pri dverách len úzke schody, akoby obéznejší nemali právo na trochu lásky. Všade viedli útle schodíky, zvláštne posadené do stavby. Asi architekti spred niekoľkých storočí tušili na čo raz budú slúžiť. A súdiac podľa architektúry budov, aj komunisti nechali dopriať nám bežným smrteľníkom.
A tak sme usúdili, že prechod Krížna - Račko - Šancová je centrum smilnenia v Bratislave. A že keď pôjdete okolo a budete chcieť zahnať smilné myšlienky, choďte si zahrešiť za lacné peniaze.
autorka: Miroslava Roháčová
