Prejdú sviatky a Vy zas musíte utekať späť, rozlúčite sa s rodinkou a hop navlak. A začína sa niekoľkohodinová nuda. Tato ma odviezol k vlaku (opäť raz somsi psími očami vydobila to, aby som sa z nášho malého mesta nemusela trepať autobusomdo Zvolena). Miestenku som nezohnala. Začalo to byť zaujímavé. Ochotnápracovníčka ŽSR mi s úsmevom oznámila, že od 10. 12. sa nepredávajú.
Vlak je bezmiestenkový. To by nebola až taká tragédia, keby neodchádzal zapäť minút. Tušila som, že cesta nebude ani zďaleka tak nudná, už len kôli tomu,že som parkrát zažila natrieskané vlaky. Ono je to na jednej strane celkomvýhodné, nemusíte sa opierať, nemusíte chodiť-unáša vás dav iných cestujúcich. Dôležitéje udržať sa vo vlaku trebárs v Žiari, ak cestujete do Bratislavy. Tak som teda nastúpila. Na môj údiv bolpomerne prázdny.
Tu by som mala uviesť, čo znamená prázdny-dalo sa pretlačiť pomedzi ľudí vchodbičke ďalej. V jednom kupé sedí mladá baba. Super, aspoň pokecáme. Nepokecáme,vyšupovala ma skôr ako som stihla otvoriť klapačku. A tak sa suniem ďalej. Zastanemnehybne pred ďalším kupé. Je prázdne. Teda až na jednu penzistku. No jasné, akchcem sedieť, musím to risknúť.
Jemne otvorím dvierka a najskôr ako lakmusový papierik vsuniem len nos. Nič.Posmelím sa a vstúpim, babičky sa spýtam, či má voľné. Nič. Pridám decibely. Nič.Okej teda, zložím sa, vopchám sa babke do záberu a artikulovane sa pozdravím. Dočkalasom sa úsmevu (v dnešnej dobe nečakaná vec), čo som si preložila ako súhlas nazloženie mojej maličkosti.
Vlak sa pohol, babka chrúmala trubičky-zrejme pozostatky vianočného pečenia.Na malom „hygienickom" stole ju čakalo jablko, ktoré by skôr ako zjedeniepotrebovalo eutanáziu. Okno vo vlaku sa zarosilo, začala som teda kresliť. Vždyma to prepadne, je to silnejšie ako ja.
Za neustáleho chrumotu mojej spolusediacej som sa zmohla len na prasa. Keďsom odborne dokresľovala nosné dierky, babke spadli noviny. Ako správnevychovaná dcéra som sa zohla a podala jej ich.
Chyba. . . tá babka si ma do Žiaru úplne ochočila. Zrazu som bola zodpovedná zato, aby som ju v Galante zobudila. No paráda. Robila som, čo som mohla, oči miklipkali. Snažila som sa sústrediť na druhú stranu Katolíckych novín, ktoréčítala. Babku tiež vozilo v rytme vlakového behu. A zrazu, ani obraz ani zvuk. .zaspala som.
Zobudil ma zvuk zahryznutia do toho úbohého jablka. Všimla som si, že moje okenné prasa nečakanedostalo pehy z jablkovej šťavy. Fajn,aspoň máme obe zmysel pre umenie, pomyslela som si.
Teta sa v Šali rozhodla, že nebude nič riskovať, a pôjde sa pripraviť navýstup z vlaku. Odišla svižným krokom. Zmizla. . zmizlo naše umelecké dielo naskle. . . V kupé ostala som mnou mladá slečna a nudná maďarská podnikateľka. Škoda. Tá babka mi pripomenula moju babku, ktorá užnežije. Aj keď boli výzorovo úplneodlišné. .
Keď vystúpila, ostalo mi smutno. Šli sme spolu 3 hodiny a ja som sa jej nanič nespýtala. Možno mala zaujímavý životný príbeh. Ako moja babka. Možno bysom jej mohla na Vianoce posielať pohľadnicu. A na narodeniny tiež. A počúvaťdookola ten istý príbeh, vedieť ako skončí a napriek tomu ho hltať. . .
Zatúžila som votrieť sa jej do života a ticho sledovať ako sa modlí (Somneveriaca, ale vždy som babku pri tom špehovala).
V Bratislave som vystúpila. A cítila som sa taká sama. Moja babka mi aj podvoch rokoch neuveritelne chýba. Hľadámju v každej staršej žene na ulici, všade. . . Márne. . . bola to jedinečnážena, týmto jej ďakujem za všetko. . .
Autor: Michaela Buzalková
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
