Už dávnejšie sa mi dostalo do uší, že by mal opustiť miesto arcibiskupa. Zahnala som tie myšlienky, lebo mi prišli nereálne. Tušila som, že asi nemá ľahkú pozíciu medzi spolubratmi biskupmi, lebo evidentne vytŕčal. Verila som, že on je novou nádejou cirkvi na Slovensku, ktorá sa takto bude uberať novým smerom. Takým, aký je mne blízky. Opak sa stal realitou. Ešte ani poriadne nevystrel krídla a musel ich zložiť. Je ťažké pre človeka, ktorý pozná sám seba, uvedomuje si, akého ho Boh stvoril, je s tým úplne stotožnený a robí, ako cíti, a zrazu SEK! DOSŤ! Rozmýšľa prečo? Pokorný človek obracia túto otázku do svojho vnútra. Málo pokory? Skrotenie mojej pýchy? A berie situáciu, ktorú zmeniť nemôže, za realitu. A potrebuje čas na vyrovnanie a stotožnenie sa. A život ide ďalej...
„Milujem cirkev aj s jej chybami.“ Toto by malo znieť z úst každého z nás, ktorí sa cítime byť jej členmi. Kristovo tajomné telo, na ktorom možno vidieť vrásky, nedokonalosti, jazvy, ktoré tam ostanú až do konca... Ale Kristus ju miluje aj takú. A podľa mňa táto Kristova cirkev mala v otcovi Bezákovi nádej mať náručie niekoľkonásobne väčšie, mala šancu prijať každého, kto sa stotožňuje so životom, ktorý doň vložil Boh, mala šancu na nový moderný začiatok. Cirkev, to nie sú len „senilní dôchodcovia“! Prajem jej, aby takýchto Róbertov dostala ešte viac. Prajem Slovensku, aby práve ono stálo na začiatku tohto novodobého počiatku, ktoré mu predpovedal neobjavený prorok nášho národa Pavol Országh Hviezdoslav v básni 2000:
A vy, Slovan – národy, čo vy rečiete k tomu?
Jak sa chystáte k tej vznešenej veľdobe?
Že prejsť musíte mnohú ešte pohromu,
že octnete snáď i v hlbokom sa hrobe!?
Nie! Nie! – Vy vztýčiť máte ten prápor
všeslobody;
vám utrpencom úloha to hotová...
Prileť, preslávny vtáku! nech deň sa ten vyrodí,
A Slovan vztýči prápor voľného stvorstva
slova!
Autorka: Ľubomíra Dušaničová
