Čo je to úspech?

Písmo: A- | A+

Plošné testovanie bolo úspech. Taký je oficiálny záver. Vraj prišlo vyše 3,5 milióna ľudí. Nenaplnili sa obavy, že by sa testovanie nestihlo za dva dni.

Ľudia pod vyhrážkami od premiéra, či z vlastného presvedčenia prišli a dostali certifikát v podobe modrého papierika.

Ten ich nasledujúce dva týždne oprávňuje vstúpiť na miesta, kam ľudia bez neho ísť nemôžu.

Seniorom testovanie odporúčané nebolo, avšak potrestaní sú rovnako. Ľudia, ktorí boli testovaní pozitívne boli poslaní do karantény a majú smolu – ak by si išli výsledok svojho testu overiť na PCR test, porušili by karanténu (pred testovaním nám bolo povedané, že PCR testami sa budú pozitívne prípady overovať, nuž – ďalšia zmena). Ľudia, ktorí sa nezúčastnili prvého kola, sa druhého kola zúčastniť nemôžu. Jednoducho povedané – buď ste sa cez jeden daný víkend dali testovať, alebo máte smolu. Ľudia sa stali rukojemníkmi rozhodnutí jednej osoby.

Úspech, áno, ale nie náš.

Za celý doterajší život spolu som toľko nesledovala politiku ako za posledného pol roka.

Situácia je taká, že sa to nesledovať nedá, keďže sa to denne týka úplne priamo našich životov, kam ideme, kam môžeme ísť, čo robíme, čo môžeme robiť. Vlastne si púšťam telku, aby som vedela, na čom som.

Prednedávnom vymyslel jeden vysoko postavený muž, že urobí pokus v podobe celoplošného testovania. Teraz nejdem posudzovať jeho právo o tom rozhodnúť sám, sám nakúpiť testy, sám riadiť naše ozbrojené sily, ani relevantnosť výsledkov antigénových testov.

Stále sa totiž zabúda na podstatu. Podstata – aspoň z môjho pohľadu – by mal byť „boj“, ako to nazvali, s pandémiou.

Čo sa ale za posledné dni udialo – podstatou sa stalo držanie, alebo nedržanie modrého papierika.

Od jari nám bolo vštepované, a ja som sa s týmto prístupom stotožnila, že máme, pokiaľ to len ide, byť doma. A tak sme boli. Dobrovoľne, či preto, lebo bol núdzový stav, nie je podstatné. Bolo jasné, že obmedzenie spoločenských kontaktov pomôže zastaviť šírenie vírusu.

Mnohé veci boli zakázané, napríklad mne v tom čase odviezli babku po porážke do nemocnice a bolo viac-menej jasné, že to neprežije. Nikto z rodiny sme sa s ňou nemohli ísť rozlúčiť, bolo nám to ľúto, ale museli sme ju tam nechať týždeň pomaly odchádzať samu. Na pohrebe sme boli len v úzkom kruhu, kar sme neorganizovali.

Jednoducho, v ťažkej chvíli sa človek zaprie a vydrží kadečo. Vo viere, že jeho správanie pomôže dobrej veci.

Koncom trocha voľnejšieho leta sa nám vrátila druhá vlna, Opatrenia sa sprísnili. Osobne som vôbec proti nim nebola. Ak mali niečomu pomôcť, ok. Bolo mi síce zvláštne, ako iracionálne premiér obhajuje nestrážené hranice, dokonca i s ČR, kde bola situácia stále horšia, ale ok. Bolo mi tiež divné, ako začiatkom druhej vlny nepočúval žiadne odporúčania nikoho, a potom ich skritizoval, akí sú neschopní. Ale ani to nie je moja vec.

Čo je moja vec, je terajšia situácia. Je zákaz vychádzania, ok. Bolo to treba urobiť, ok. Ale týka sa len neotestovaných.

A tu je jadro veci. Modrý papierik sa stal posvätnou vstupenkou na iluzórnu slobodu, bez neho nemôžete takmer nič.

Smutné, priam tragické je, že nám túto demagógiu vtĺkol do hlavy – a to on volá úspech. Úspešne ľudí otestoval, či už tam išli dobrovoľne, alebo nasilu takisto neriešim, asi ako kto.

Napočítal, že je okolo 1 percenta pozitívnych, raz to volá pozitívny, raz infekčný, a to volá úspech.

Hlasy odborníkov, že mnohí boli natestovaní falošne pozitívne a falošne negatívne sa neberú.

Nie som proti monitoringu zamorenia obyvateľstva. Ok, ak máme na to prostriedky a sily a zdravotníkov, pozrime sa, ako v danom momente na tom sme.

Tiež považuje za úspech, ako sa ľudia „zomkli“. Áno, zomkli, áno, pomáhali si, lebo my sme raz takí a táto vlastnosť slovenského národa je to, čo mňa osobne na Slovensku vždy udržalo. Je to dôvod, pre ktorý nebývam v zahraničí. My ako národ. Koľko si navzájom na seba nadávame, ale keď je treba pri sebe stáť, tak stojíme, a tak to je a nie je to tak vďaka Igorovi.

Takže nahnal (plus pred obrazom Štefánika) aj poprosil ľudí, aby prišli a oni prišli. Dostali modrý papierik a môžu s ním ísť napr. aj do práce.

Paradoxne – teraz odbočím – osoba, ktorá sa dostavila opakovane na test a bola testovaná pozitívne, je trestne stíhaná za ohrozenie zdravia obyvateľstva. Igor vystavil národ vyše 38 000 nakazených a je to v poriadku.

Že sa ľudia boli testovať je ok. Aké to boli testy a či výsledky majú nejakú relevanciu, nech rozhodnú odborníci. Ale fakt, že niekto bol pochybným testom v určitý dátum označený za negatívneho a dostal o tom doklad a ten doklad ho na ďalšie DVA TÝŽDNE oprávňuje robiť veci, ktoré nemôžu robiť napríklad seniori, ktorí sa (na odporúčanie vlády!!!!) na test nedostavili, alebo mamičky na rodičovskej dovolenke, ktoré v ten víkend boli pri deťoch, alebo ktokoľvek iný z akéhokoľvek dôvodu, to je to strašné. To je demagógia zavedená do života, do praxe, do hláv ľudí, a to tým najtvrdším možným spôsobom, pričom bola zneužitá dobrá vôľa ľudí, nasadenie ochotných, ktorí tomu venovali svoj čas a energiu a vyhodených zopár desiatok miliónov z „našich“ peňazí.

A voláme to úspech. Ľudia majú modré papieriky a už je všetko na poriadku a tak ako má byť.

Len v nemocniciach nám rastú čísla chorých na covid, na cintorínoch pribúdajú hroby zosnulých na covid, pcr testy odhaľujú viac a viac nakazených.

Hranice otvorené, veď načo zatvoriť vlastných ľudí a s cudzími nemať problém (a ešte prezidentka „uvíta“, že od 15.11 aj tam budú kontroly, no že sklamanie preveliké).

Nezabúdajme, o čo tu ide.

Nie o to, či niekto má alebo nemá rád toho chlapca z Trnavy

ČI tie testy nakúpil v súlade s niečím. To nech rieši opozícia a polícia a súdy.

To, či plošné testovanie bolo na niečo dobré, nech posúdia epidemiológovia.

Ale ide tu o covid a nehrajme sa tu na to, že modrý papierik je spása.

Modrý papierik je modrý papierik, ktorý hovorí o tom, že v čase testovania, zdravotníkom skúseným, či takým, ktorý to robil po prvý krát, za uskladnenia testov správneho, či nesprávneho, bol človek testom, ktorý ho možno odhalil správne, možno nesprávne, označený za pozitívneho alebo negatívneho.

Nehovorí to nič o tom, či sa človek nenakazil pri čakaní v rade, či sa nenakazil na druhý deň, kdekoľvek, od kohokoľvek.

Test odseparoval časť nakazených, o tom niet pochýb.

Pochyby mám pri slove „úspech“. Áno, bol to Matovičov úspech. Ukázal všetkým, aký je geroj.

Na čas to svojou manipuláciou a demagogickými rečami vedel vtĺcť do veľa hláv.

Ale to nie je úspech pre „boj“ proti pandémii.

(Viac krát som použila slovo demagógia. Áno, zdá sa mi demagogické deliť ľudí na zodpovedných a nezodpovedných podľa toho, či majú alebo nemajú modrý papierik. O čo viac je nezodpovedná nejaká 80-ročná pani, ktorá v tie dni zostala doma, lebo sa jej o paliciach nechcelo ísť postaviť sa do radu, alebo len jednoducho mala strach??)

Úspech bude, keď budú čísla klesať. Úspech bude každý, kto sa vráti z nemocnice a keď ich bude viac odtiaľ odchádzať, ako prichádzať.

To bude úspech.

Ak to mám zobrať aj trocha politicky, úspech bude ak sa vláda nebude klaňať jednému, len aby si zachránili prdel v teple. Úspech bude, keď prezidentka bude konať ako prezidentka všetkých (ako nám to aj sľubovala), úspech bude, keď sa pôjdeme testovať lebo budeme chcieť a nie preto, lebo sa nám niekto bude vyhrážať a "vychovávať" nás tu systémom cukor a bič.

Keď toto všetko čoskoro skončí, to bude úspech.

Bude úspech ísť zase von s kamarátkou na kávu, s priateľmi do kina, s dieťaťom do obchodu s hračkami. A rozprávať sa úplne o inom ako o politike, a riešiť úplne iných mužov ako Igora Matoviča.

Že má vyše 3 miliónov ľudí v ruke modrý papierik, a že možno oveľa zodpovednejší, ktorí ho ale nemajú sú segregovaní, to nie je úspech.

Modrý papierik je len modrý papierik. A klaňať sa máme iba Bohu.

Autor: Andrea Hluchá

Skryť Zatvoriť reklamu