Pri prijímaní sa pozreli na dedula a okamžite sa rozhodli, že bude musieť schudnúť. A ten chudnúci program fungoval naozaj účinne. Po chodbách chodili, kým ešte vôbec chodili, riadne zoštíhlení starí ľudia.
Lieky dostávali rozdrvené na prášok nasypaný na jedle. Obvykle to bol žltý prášok. Pravdepodobne zmes ukľudňovadla a niečoho proti hnačke - tie lieky som totiž každý mesiac platila a nemohla som to nijako zmeniť. Nanajvýš sfúknuť, alebo oškrabať z misky s jedlom.
Jedlo bývalo v malej kompótovej miske - diabetik dostal obvykle o jednu kyslú uhorku menej. Zemiaky plávajúce v masti - v kompótovej miske, hore so žltým práškom. Prípadne cestoviny uvarené v miske plávajúce v masti so žltým práškom na povrchu. Pre tých, čo boli bez zlčníka, mastné misky predstavovali ideálnu diétu. Ovocie ani zelenina neboli súčasťou jedálnička. Do tej malej kompótovej misky by sa aj tak naraz nezmestili.
Lekárka ošetrovala iba tých, čo k nej prišli, a boli schopní si vystáť, vysedieť dlhý čas, kým príde na nich rad. Dedulo sa k nej nedostal ani vtedy, keď spadol a mal po celom tele modriny.
Pitie sa obmedzovalo na minimum - malé jeden a pol decilitrové poháre čaju - dával personál na stolík a pokiaľ ho mal ležiaci pacient pri nohách a nebol schopný si sadnúť, nikoho to zvlášť nezaujímalo. Občas sa zjavili dvaja chlapci, čo si odkrúcali civil a vtedy dostali napiť a najesť aj ostatní starci. Väčšinou to však ostalo na stolíku nedotknuté, alebo ich napojili návštevníci - nielen svojho starčeka, ale aj ostatných na izbe. To sme všetci považovali za samozrejmé.
Stolica - pokiaľ bola častejšie, než bolo pre personál únosné, predpisovali sa lieky proti hnačke. Ja som dedulovi nosila banán, zemiaky a kyslé mlieko, jeho obľúbené potraviny. Dávala som mu ich tajne. Keď to videl personál, bolo zle. Lieky proti hnačke spôsobovali, že ležiaci starí ľudia mali stolicu každý 3-5 deň s veľkými bolesťami. Ideálna bola stolica raz do týždňa.
Stolička na potrebu - ráno na ňu posadili pacienta s alzheimerom a ten vôbec netušil, načo tam má byť. Nechali ho sedieť hodinu, po čom mal nádherne otlačený fialový zadok a radostne sa mu tvorili preležaniny. Jeho manželka mala potom čo ošetrovať, keď za ním došla poobede.
Občas sa spýtali, aký deň je dnes, a keď sa starček nestrafil, bolo jasné, že nastúpila starecká demencia alebo alzheimer. A to aj napriek tomu, že keď je človek na dovolenke, prvé, čo prestane vnímať, je aký deň je dnes a koľkého bolo včera. Na veci nič nemení, že si pamätá jednotlivé šachové partie Spasského.
Ak sa vám niečo nepáči - môžete si dedula odtiaľto vziať. Tým končili všetky naše debaty a protesty proti vyhladovaniu dedula.
Keď spadol, na žiadne vyšetrenie sa nedostal.
Ožarovanie mi navrhla riaditeľka pre dedula - vraj mu to urobí dobre na jeho kosti. Že to starým ľuďom prospieva a robí DOBRE. Po mojej reakcii nasledovalo klasické: „Ak sa vám nepáči..."
Morfium navrhla riaditeľka predpísať pre dedula s tým, že až nastanú bolesti kvôli onkologickému ochoreniu, aby domov dôchodcov mal morfium v zásobe prichystané. Jemne som podotkla, že pokiaľ viem, tak onkologické ochorenie sa rozbieha pomaly a morfium sa dáva až v posledných štádiách veľkých bolestí. „Ak sa vám nepáči..."
Morfium sa možno nakoniec predpisovalo, ožarovanie sa mi podarilo odložiť. Mala som pocit, že snáď domov nebude plytvať ťažko zohnateľným morfiom na dedula. Bolo mi jedno, či je niekto zo zamestnancov domova na ňom závislý, alebo si s tým iba vylepšuje rodinný rozpočet.
Dôležitejšie pre mňa bolo, aby to zbytočne nedostával dedulo, a aby ho v čase, keď je problém dostať na ožarovanie ľudí, ktorí to skutočne potrebujú, aby ho vo veku 81 rokov neožarovali a nechali v kľude dožiť aj s onkologickým nálezom.
Intermezzo v nemocnici -„Z domova dôchodcov?" Zaznela otázka lekárky, keď sa pozrela na dedula. „Čo tam s nimi robia? Suchá pokožka, vychudnutý." Pár dní v nemocnici ho postavilo na nohy. Nemocničná strava - môžete na ňu nadávať, ale je jej viac ako dno kompótovej misky a nesypú sa na jej vrch lieky. V nemocnici sa ocitol dvakrát kvôli chrípke. A zakaždým z nej odišiel v lepšom stave, ako keď ho prijali.
Karanténa znamenala hermetické uzavretie domova na nejaké obdobie /aspoň týždeň, ale lepšie bolo štrnásť dní/ z dôvodu chrípkovej, alebo hnačkovej epidémie. Obvykle sa domov trochu preriedil a uvoľnilo sa pár miest pre ďalších obyvateľov.
V tom čase sa do domova nik nedostal a teda ani som nemohla nakŕmiť dedula. A ani ostatní sa nemohli postarať o svojich príbuzných. Po každej karanténe bolo o pár starčekov menej a tým ostatným sa prudko zhoršil ich zdravotný stav. Z chodiacich pacientov sa stávali sediaci, zo sediacich ležiaci a z ležiacixh...
Po poslednej karanténe nasledoval telefonát.
„Ak sa chcete rozlúčiť s vašim dedulom...." Nasadla som na taxík a utekala do domova. Bol to druhý deň po karanténe. Deň predtým som mu doniesla banány, zemiaky a acidofilné mlieko, ale spal. Tak som mu to nechala v stolíku.
Dedulo ležal na izbe a lapal po dychu. Nepoznával ma a nebol pri vedomí.
„Lekára netreba, tu je o neho postarané" povedala sestrička.
„ A máte kyslík?" Dedulo zápasil o každé nadýchnutie. Chápala som, že umiera, ak sa to pochopiť dá, ale nerozumela som, prečo by to v dvadsiatom prvom storočí nemohlo byť s kyslíkom. Nie sme vo vojne.
„Kyslík netreba." A sanitku tiež nie.
Zdvihla som mobil a zavolala som záchranku. Došli po pár minútach. Vyhodili ma z izby.
„Načo ste volali? Tu je o neho dobre postarané." Skonštatoval lekár zo sanitky. Až po mojom naliehavom presviedčaní vyšetril dedula.
To už vo mne vrelo všetko. Prechádzala som sa predo dvermi izby. Keď lekár vyšiel von z izby ospravedlnil sa.
„Musí umierať bez kyslíka ?"
Naložili dedula do sanitky a previezli do nemocnice. Tam stačil jeden pohľad lekárky na neho.
„Z domova dôchodcov," konštatovala lekárka a ani sa ma veľa nepýtala. Dedulo dýchal chrčivo, zápasil o každé nadýchnutie. Suchú kožu jemnú ako pergamen, dehydrovaný. „Zlyhávajú mu ľadviny v dôsledku dehydratácie." Odpovedala na otázku, ktorú som ani nepoložila, a nasadila mu konečne kyslíkovú masku.
-------------
Pitevná správa neobsahovala ani stopu po onkologickom ochorení, dôvod úmrtia bol dehydratácia s následným zlyhaním jednotlivých orgánov.
Opísané obdobie sa týka rokov 2000 - 11.9. 2002 v jednom domove dôchodcov v Bratislave. A to bol vraj jeden z tých najlepších domovov v Bratislave. A pokiaľ mám správy, tak veľa sa od tých čias v prospech starých ľudí nezmenilo.
Strašne rada by som mýlila.
autorka: Dorota Kubinová
