Hypotéková kultúra

Tou väčšinou myslím normálnych konvenčných, možno slušných ľudí a teraz hlavne rozbiehajúcich sa mladých ľudí. Čo je vlastne cieľom nás všetkých v tejto momentálnej spoločenskej situácii. Teraz je v móde vyštudovať vysokú školu, či už štátnu, alebo nejakú súkromnú, externú a nájsť si robotu, zobrať si hypotéku na byt na 20 rokov a robiť a splácať.

Alebo je lepšia vízia ísť do zahraničia na niekoľko krátkych rokov a zarobiť na byt alebo dom oveľa rýchlejšie? Alebo hneď po strednej škole sa zamestnať na Slovensku v jednej zo stúpajúceho množstva zahraničných firiem napr. kórejských a “ťahať“ nadčasy, (veď tam sa to dá) a šetriť a šetriť a makať a makať. Samozrejme tieto možnosti sa dajú skombinovať, vyskúšať jednu alebo prípadne všetky, ale to by už veľmi konvenčné nebolo.

A treba vlastne hypotéku? Nestačí bývať u rodičov pokiaľ na vlastné bývanie nebude hotovosť? A bude vlastne niekedy našetrená takáto hotovosť? Dá sa to vlastne? Treba mať šťastie na prácu v zahraničí? Oplatí sa vlastne ísť do zahraničia? Neviem! Viem ale to a to teraz nechcem vyfarbiť ako dobré alebo ako zlé, že slovo hypotéka, ako prvé u mňa evokuje slovo stereotyp.

A pri slovách stereotyp a hypotéka sa naskytnú dva pohľady, ktoré by som opísal asi takto.

Ráno vstať nasadnúť do auta (kúpeného z pôžičky na auto) prejsť pár kilometrov a sadnúť si do kancelárie vo svojej robote, pri ktorej sa dá popri pôžičke na auto a hypotéke na byt aj ako tak prežiť. Ale pozor, v tejto robote treba byť obozretný, dôsledný bez jediného vážnejšieho kiksu, nemať veľa PeéNiek, vlastne takmer skoro žiadne, byť vysoko lojálny k firme, dovolenky si brať len keď je to naozaj nevyhnutná nutnosť. Pretože od tejto roboty závisí do veľkej miery život mladého už chvíľu aj samostatného človeka. A poobede, alebo keď to firma vyžaduje aj mnohokrát neskoro večer nasadnúť znova do auta (áno do toho z požičaných peňazí), zastaviť sa v jednom z otvorených hypermarketov, nakúpiť niečo najedenie a poďho domov. Potom si pozrieť nejakú reality show alebo nejakú inú reláciu v licencovanom formáte (nie je to podmienka) a ísť spať.

A prebudiť sa znova do dňa, v ktorom sa všetko až na malé takmer nebadateľné zmeny všetko opakuje. A opakovať sa to takto bude ešte najbližších x rokov. Ale aby to nebolo až také jednotvárne tak na Vianoce si dáme darčeky a cez leto možno pôjdeme na týždeň k moru alebo na chatu. Neopisujem tu nikoho konkrétneho, ale tak všeobecne ako to možno teraz u veľa ľudí funguje. A pohľad na toto celé sa môže zdať ako na nudný život bez štipky nekonvenčnosti. Ale zároveň je to vlastne spokojný život bez nejakého veľkého rizika so splnenými ľudskými materiálnymi požiadavkami. Takže možno pri veľmi veľkom nadhľade by sme mohli povedať nuda ale aspoň istota? Neviem. Neviem ani to, ktorá cesta je dobrá či zlá. Či nejaké bádanie a hľadanie niečoho výnimočného alebo “relatívna istota s hypotékou“. Naskytuje sa mi aj otázka či hľadanie toho výnimočného nie je už dávno nájdené v našich partnerkách alebo partneroch, ktorí s nami cestujú po ceste “relatívnej istoty s hypotékou“. 

Autor: Radoslav Gabriš 

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)