Zástavka, na ktorej som každé ráno čakala na autobus, stojí práve v miestach, ktoré sa stali epicentrom a revírom niekoho, kto si potreboval „vystrieľať" svoj hnev alebo akúkoľvek inú emóciu...
Vždy som bola otrasená zo správ, ktoré hovorili o zbytočných incidentoch a stratách na životoch. Vždy som si uvedomovala, že sú ohrození obyčajní ľudia. Len dnes som si ale uvedomila, ako ľahko môže prísť človek o svoj život alebo o život svojho blízkeho. O to viac, že bratovi a jeho priateľke som veľkoryso ponúkla nocľah v izbe bytu, z ktorej som sa vysťahovala.
Na každý ľudský čin sa pozerám asi takým spôsobom, že sa nedá posúdiť, aké okolnosti dovedú toho ktorého človeka k danému činu. Sociálne, zdravotné, rodinné problémy dokážu vyburcovať človeka k neľudským činom. Neospravedlňujem žiadne konanie, ktoré pramení z týchto a podobných dôvodov. Ale fakt je, že každý z nás sa môžeme ocitnúť v istej hraničnej situácii, kedy urobíme niečo, čo by sme za normálnych okolností neurobili. Čo ale nepochopím a odsudzujem je fakt, že takmer ktokoľvek sa môže dostať k zbrani. Ako je možné, že niekto vybehne za bieleho dňa na ulicu a začne strieľať po ľuďoch, ktorí ani netušia, že sa cestou do obchodu, na poštu, k lekárovi, s dieťaťom do škôlky...môžu stretnúť s guľkou jedného šialenca. Ako je možné, že sa zbraň dostane do ruky niekomu, bez toho, aby mal pádny dôvod na je držanie? Ako je vôbec možné, že si niekto vezme právo na to, aby zobral niekomu život? Kam sa vlastne takto dostaneme....?
autorka: Miroslava Kováčiková
