Myslím, že sa to všetkozačalo jedným pomerne štandardným fňukaním štandardnej ženy v normálnompartnerskom vťahu. Podstata fňukania spočívala v tom, že somv pravidelných intervaloch do zdivenia opakovala, že chcem jedno maléchutné nevinné bábätko. Maťo dlho odolával a argumentoval, že si najskôrmusíme našetriť, ale keď som mu pred nosom mávla výpisom z môjho osobnéhoúčtu, uznal, že som mu úplne nabúrala argumentačnú stratégiu. Ja som totiž odprírody tvrdý škrečok a aj keby Maťovou podmienkou neboli našetrenéfinancie, mala by som ich ako pliev. Samozrejme, všetko z ohľadom na môjvek (už párrokov ťahám 18) a príjmovú skupinu. So zaradením do skupiny som nikdy nebola spokojná,ale svoju nespokojnosť som vyvažovala vytrvalosťou a zaťatosťou dokázať,že aj slimačími krokmi je možné nahrabať milión. Čo ma privádza k úvahe,že slimák nemá nohy a keďže ich nemá, tak si viete predstaviť, ako rýchlosom šporila. Ale zaťatosť priniesla svoje ovocie a ja som jedného dňastála pred frajerom a víťazoslávne som mu pred nosom šibrinkovala výpisomz účtu.
Moje nadšenie otehotnieťsprevádzalo tiché zúfalstvo môjho frajera. V stave tehotenského šialenstvasom začala prehľadávať internetové stránky a čítať rôzne článkya časopisy. Výsledkom bolo, že som sa začala napchávať vitamínmia minerálmi, aby to naše dieťa nebolo nejak na hlavu. Potom som siprečítala, že chúďatká spermie to majú strašne ťažké - aby mohli splniť svojumisiu, musia preplávať vzdialenosť, ktorá sa v ľudskom živote rovnápribližne trom kilometrom plávania v protiprúde. Najlepší spôsob, ako impomôcť, bolo zdihnúť nohy hore a „pomôcť" im pani gravitáciou normálne spadnúťdo cieľa. A tak som dvíhala nohy. Poznáte ten vtip, že čo urobí 90% mužovpo sexe? Oblečie sa a ide domov. No a ja som dvíhala nohy (iba počas presnevypočítanej ovulácie). Je tam toho. Maťo si ma už aj tak nevšímal, lepšie povedané, už saprestal čudovať, keď som prišla s ďalšou kravinou.
Nesklamala som ho. Minulasom asi tisícku na tehotenské testy, pretože som bola zvedavá. Keď mi tretíukázal dve čiarky, skoro som od ľaku skolabovala. To je čo??? Človek sa snažíako kôň a keď sa to nakoniec podarí, tak sa zľakne. Tak som si kúpila ešteštvrtý a piaty test a všetky sa mi snažili natárať to isté: mášv bruchu červíka.
Tak som si tak behala posvete, červík v bruchu a čakala som. Čakala som na ten pocit, že akéto je byť tehotná. A nič. Normálne nič. Začala som pochybovať, či nemalinejakú chybnú dodávku testov do lekárne a všetky ma svorne oklamali. Pretosom zasadla za počítač a strávila som zvyšok pracovnej doby tým, že som sasťažovala svojim tehotným ex-spolužiačkam, že ja nič necítim. Hneď sa mi ozvalaFany a povedala, že ona tiež najprv nič a potom grcala aj pri čistenízubov. Aj mama ma varovala, že jej bolo zle jak psovi a že sa to zvyknedediť. No ale ja stále nič.
Jedného krásneho rána somsa zobudila s pocitom, že sa mi chce strašne zvracať. A od onéhokrásneho rána sa mi chcelo zvracať stále. Tu by som chcela trochu postáťa zdôrazniť výraz STÁLE. Synonymum furt, immer, always, állandóan. ProstoFURT. Už ste zažili pocit, že sa musíte zobudiť, pretože inak sa pozvraciate dopostele? Mňa to chytalo tak o štvrtej ráno. Opatrne som sa presunulaz našej podstropovej postele (taká tá posteľ, na ktorú sa lezie rebríkom a podktorou je poličková zostava a tento komp) a snažila sa zadržať to do momentu, kým nebudembezpečne visieť nad záchodom. Poviem vám, chcelo to dávku sebaovládania...ajkeď bývame v jednoizbáku. Čo znamená, že na záchod mám 3 metre a toskoro zovšadiaľ. To si však vie predstaviť len tehotná ženská alebo ožran, akéťažké je prekonať 3 metre bez toho, aby ste si spôsobili škody na majetkua neznehodnotili vybavenie bytu.
Keď sa mi už na záchode uľavilo, začalasom uvažovať, či mám odvahu z neho výsť. Poviem vám, párkrát som saskutočne odvážila vyliezť skoro okamžite po akte zvracania. Blbý nápad. Odvtedysom sa zo záchodu viac menej iba vykrádala, čo časom začalo ohrozovať mojupracovnú dochádzku. A tak som znova zasadla za počítač a lozila pointernete pátrajúc po informácii, čo zastaví moje zvracanie. A našla som.Po zobudení, skôr ako vyleziem (či skôr zleziem z postele),si mám dať zo dva suché keksíky. Tieby mali odstrániť pocit nevoľnosti. Sa mi strašne páčilo, ako to poetickynazvali, že nevoľnosť. Zle mi bolo ako notorickému alkoholikovi na liečení. Aledobrú radu som sa rozhodla akceptovať a ráno som zožrala dva suché keksíky.Vzhľadom na dosť exotický kus nábytku, na ktorom sme spali, musela som mať tiedva keksíky celú noc so sebou v posteli. Prišlo ráno a ja som ichzjedla. Prešlo 5 minút a znova som ich uvidela. Neskôr som vyskúšala ajacidofilné mlieko, ovocie, bielu kávu a jogurtíky. Ani sa to vo mneneohrialo a kukala som na to opäť. A tak si zasa kľačím na záchodea uvažujem, či už mám dosť odvahy vyliezť von.
Ako by toho ešte nebolodosť, môj grcací rituál pokračoval aj za bieleho dňa. Čo som do seba dostala,to aj poctivo vyliezlo tou istou cestou späť. Po mesiaci som mala takú schlanglíniu, že ma mohli fotiť do Vogue. Prisámfakt, nemala som lepšiu kostru akov tehotenstve. Neskôr som zhodnotila, že mňa odstravovať je len bohapustémrhanie časom, energiou a hlavne peniazmi, preto som moje stravnéeliminovala na suché pečivo.
V tom období mašokovala moja skoro-svokra, ktorá pravidelne telefonicky kontrolovala mojestravovacie návyky a nevychádzala z úžasu, že nemám chuť na kyslérybičky. S nasadením mi vysvetľovala, ako ona nemala problém zjesť krupicus čokoládou a potom kyslé rybičky. Už len pri tej predstave sa mipretáčali panenky v očiach. Faktom je, že za celé tehotenstvo som nezjedlaani jednu kyslú rybu a iba zo dve kyslé uhorky. Aj to len preto, lebo sami zdalo, že práve to vraj tehotné žerú ako najaté. Jediné, čo som neviem prečovedela udržať, boli hranolky z istého fast-foodu. Ale to som zasanepreháňala, hoci je pravda, že moja skoro-svokra mi zavolala stále vtedy, keďsom mala na obed alebo večeru hranolky. Takto som si vyslúžila povesťnezodpovednej matky kŕmiacej svoje dieťa nevhodnou stravou. Hlavne, keď dieťav prenatálnom období potrebuje veľa vápnika a ten obsahujú kysléryby!!! Bééééé. Kruh sa uzavrel.
Kde bolo, tam bolo,prešli tri mesiace a mňa to prešlo. Vymenila som obsah svojej kabelky,pretože tie tri mesiace som namiesto kozmetiky začala prevláčať piškótky,keksy, jablká a podobne. Všetko samé uzemňováky. Každopádne, štvrtý mesiacbol môj najšťastnejší. Už som mohla jesť a ešte som nemala brucho, pretosom pomerne bezproblémovo žila. Tým chcem povedať to, že som mohla slobodneležať na bruchu. Na to som potom dlho spomínala, keď som si mohla vybrať lenz dvoch možností: buď pravý alebo ľavý bok.
autorka: Lenka Müllerová
