Po piatichminútach však zaznel dajaký buchot, rehot, niekoľko vulgarizmov a zase buchot zvedľajšieho kupé. A toto sa opakovalo pravidelne v asi polhodinovýchintervaloch. No prvé dve vety stačili na to,aby som identifikoval národnosť,ktorá sa viezla "u susedov"..Ožralí slováci. Ospravedlňujem sa za tenvýraz, ale inak sa to ani nazvať nedá. A nie je to prvý krát, čo som sa s týmtovýjavom v rýchliku medzi Prahou a Žilinou stretol. Toto sú chvíle, keď saniekedy pred očami svojich českých spolucestujúcich musím hanbiť za svojich"krajanov".
Ale vpodstate nešlo "o nič vážne". Trocha hluku, sem tam"špacír" s cigaretkou po chodbe nefajčiarskeho vozňa, ale inak sadalo. Pre ich agresívne správanie sa,samozrejme, nikto nemal k tomu,aby sa snimi pustil do reči. Drsnejšie to však začalo byť dakde pred slovenskýmihranicami. Znovu to začalo klasicky, vulgarizmy, buchot, rev, ale teraz to užmalo pokračovanie vo forme prudkého otvorenia dverí a "vyvalenia sa"dvoch ožranov von na chodbičku, kde si ručne stručne riešili svojenedorozumenie.Teraz sme už nenašli odvahu ani len vystrčit nos z kupé.....
To všaknebolo všetko. Po upokojení sa situácie a vydýchnutí si, že už je znovupokoj, niekoľko kilometrov pred pohraničnou stanicou, zaznel v našom kupéhlasný zvonivý úder. Po chvíľkovej výmene vyľakaných pohľadov s ostatnýmispolucestujúcimi som zistil, že príčinou bola sklenená fľaša vyhodenánašimi "susedmi" v plnej rýchlosti, ktorá sa rozbila o okenný rámnášho okna. Naše kupé bolo posiate čperinami,boli na dlážke, na nohách, vpoličkách, u niektorých vo vlasoch... V tejto rýchlosti to bolo len veľkéšťastie, že sa nikomu nič nestalo. V tej chvíli mi napadlo, ako sas týmito výtržníkmi vysporiadať aj bez rizika vzájomného konfliku. Pozastavení vlaku v pohraničnej stanici Horní Lideč som vyhľadal výpravcu,oboznámil som ho so situáciou a poprosil ho, aby telefonicky kontaktoval žel.stanicu Púchov a požiadal ich o zásah železničnej polície. On mi pomoc prisľúbil.O tom, že svoj sľub splnil nepochybujem, lebo po príjazde do stanice Púchovpriamo pri našom vozni stála štvorica železničných policajtov.Z ich reakcie somvšak zostal v nemom úžase.
Pánipolicajti sa uspokojili iba s vizuálnou kontrolou nášho vozňa z bezpečnejvzialenosti asi 5 metrov. Taktiež sa porozprávali s práve vystupujúcimipolicajtmi pasovej kontroly, ktorí samozrejme o ničom vedieť nemohli, lebo vsprávnom čase neboli na správnom mieste. Ale to bolo všetko. Jeden z nichpokračoval v telefonovaní, druhí dvaja sa po opakovanej vizuálnej kontrolenášho vozňa a inkriminovaného kupé vybrali na prechádzku po nástupišti, tretípokračoval v rozhovore s pasovákmi. Priznám sa,moja chyba,že som vtedynezareagoval a nešiel za nimi. Bál som sa toho, že "naši susedia"stáli ako v dverách, tak aj v okne a moje "bonzovanie" by rozhodneich pozornosti neuniklo. Následne sa náš rýchlik pohol smerom na Žilinu. Sožranmi v kupé a so "zasahujúcimi" policajtmi na nástupišti vPúchove. Zo strachu sme sa radšej presťahovali na iný koniec vozňa.
Tentopríbeh sa stal pred mesiacom. Prečo o ňom píšem až teraz? Najskôr som tochcel riešiť inak. Napísal som sťažnosť na operačné velenie do Žiliny. Za celýmesiac sa tam nenašiel nik, kto by na môj e-mail čo len stručne odpovedal.
Tak terazchcem aspoň takýmto spôsobom čitateľov blogu varovať. Uvedomujemsi svoj diel zodpovednosti, že som zo strachu v niektorých chvíľachneurobil to, čo som urobiť mal. Ale pri pohľade na letáčiky, ktoré oznamujúcestujúcim na aké čísla a na koho sa v prípade problémov vo vlaku majú obrátiť,sa nemôžem ubrániť rozpakom. Ja som potiaže nahlásil, polícia o nichzrejme vedela a aj napriek tomu nezasiahla. Takže celá ich reklamná kampaňje úplne nanič, pokiaľ sa v jej zmysle nezačnú chovať aj páni zo železničnejpolície.
Autor: MartinTomovič
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
