Napriek tomu, že človek má v mnohých prípadoch tendenciu prikloniť sa v prípade ,,čiernych" stavieb na stranu majiteľa pozemku, na ktorom sa takáto stavba nachádza, situácia v prípade Darvašovcov a rómskych osád všeobecne nie je vôbec taká jednoznačná. Darvašovci v Krásnohorskom Podhradí postavili svoj dom už pred dobrými 17 rokmi na pozemku, ktorý nie je v ich vlastníctve. Prejavili záujem o vysporiadanie vzťahov k pozemku a jeho odkúpenie, k čomu ale nakoniec nedošlo.
Ako bolo spomenuté vyššie, v súčasnosti bolo nariadené odstránenie stavby v zmysle ustanovení stavebného zákona. Vnímať tento prípad len cez prizmu ustanovení tohto zákona asi ale úplne postačujúce nebude. Kontext tohto prípadu (a mnohých jemu podobných) je o niečo širší, čo nasvedčuje aj čl. 7 našej Ústavy, ktorý zakladá prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách pred zákonmi. A v prípade, ak sa na to pozrieme z pohľadu takýchto medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (a to by sme mali, keďže asi nechceme, aby boli tieto zmluvy len prázdnymi kusmi papiera), celá vec nadobudne trochu iný rozmer. Zároveň sa nám tak pred očami predostrie prípad stretu vlastníckeho práva majiteľov pozemku s právom osadníkov na bývanie (a možno aj konflikt medzi ekonomickou a sociálnou funkciou vlastníctva), ktorý by mal súd ,,ukočírovať" tak, aby to bolo, ako sa hovorí, boni et aequi z pohľadu oboch strán.
Ako prvý z takýchto dokumentov môžeme spomenúť Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v rámci ktorého by sme sa mali motať predovšetkým asi okolo jeho článku 8, zakotvujúcom okrem iného aj právo na ochranu rodinného, súkromného života a obydlia. Okolo tohto článku sa totiž motal aj Európsky súd pre ľudské práva v prípade zvanom YORDANOVA AND OTHERS v. BULGARIA. Prípad sa týkal rómskej komunity žijúcej niekoľko desaťročí v osade v hlavnom meste Sofia. Predchádzalo mu rozhodnutie o vysťahovaní obyvateľov tejto osady, pričom nad ich ďalším osudom zostával visieť otáznik, nakoľko náhradné ubytovanie nebolo zo strany príslušných miest riadne zabezpečené a tak osadníkom reálne hrozilo, že by zostali bez strechy nad hlavou. Nuž, Európskemu súdu pre ľudské práva tak nezostávalo nič iné ako konštatovať porušenie čl. 8, nakoľko úrady pri svojom postupe okrem iného nezohľadnili skutočnosť, že v priebehu niekoľkých desaťročí existencie tejto osady (ktorej existenciu úrady tolerovali) si jej obyvatelia stihli s týmto miestom vytvoriť silné väzby a považovať ju za svoj domov. A súd riekol (a myslím, že dobre riekol), že takéto situácie sa majú posudzovať zásadne odlišne od rutinných prípadov odstránenia nelegálnych stavieb. V prípade, ak by mal niekto záujem prečítať si rozhodnutie, link je tu.
Ďalším z dokumentov je Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach, pričom v rámci neho by sme sa mali pozrieť na jeho článok 17, ktorý okrem iného zakazuje svojvoľné zasahovanie do súkromného života, rodiny a domova. Na tento jeho článok sa totiž pozrel aj Výbor OSN pre ľudské práva, keď sa pred ním prejednával prípad zvaný LILIANA ASSENOVA NAIDENOVA et al. v. BULGARIA. Podobne ako v predchádzajúcej veci, aj tu sa stretneme s rozhodnutím o vysťahovaní obyvateľov rómskej osady v Sofii, žijúcej na tomto mieste už niekoľko desiatok rokov. Výbor pri posudzovaní situácie prihliadol (podobne ako pri predchádzajúcom prípade) okrem iného na dobu, po ktorú osadníci na tomto mieste žili, ako aj na to, že bez možnosti náhradného ubytovania by mohli reálne skončiť na ulici. Celý text rozhodnutia si je možné prečítať tu.
Nakoľko v rozhodnutí uvedenom vyššie sa spomína aj Medzinárodný dohovor o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, využijem túto možnosť a upriamim pozornosť na čl. 11 tohto dohovoru, ktorý okrem iného zakotvuje aj právo na adekvátne bývanie. V zmysle komentáru k tomuto článku sa pod týmto rozumie aj výslovná povinnosť zabezpečiť, aby následkom vysťahovania ľudia neskončili bez strechy nad hlavou. Celý text komentáru je možné nájsť tu.
Nuž, čo bolo cieľom tohto blogu? Len trochu poukázať na to, že niektoré veci sú trochu zložité na to, aby sa riešili jednoducho, delenie na dobrých a zlých môže byť zložitejšie ako sa na prvý pohľad zdá a v niektorých prípadoch vyslovene nevhodné. Mnohé rómske osady jestvujú už desaťročia a za ich vznikom stáli mnohokrát rozhodnutia dobových zákonodarcov. Je nevyhnuté riešiť tieto veci citlivo a rozumne. Zložité veci sa totiž inak ani riešiť nedajú.
autor: Marek Prítyi
