Byvam nedaleko. Medzi domami zaparkujem a snazim sa zabudnut na to co som videl. Stale ale myslim na svoje deti. Odomykam dvere a dufam ze moji su v posteliach a bezpeci domova. Najmladsi ma patnast. Ta skupina vonku vyzerali v jeho veku. Stlacam klucku a tesim sa na pohar vina. Zavaham. Na parkovisku zastavilo auto. Mam zasvietene v chodbe ale nechcem na seba uputat, hasim svetlo a spoza tmavych dveri pozeram na ulicu.
Uz podla frekvencie krokov sa da poznat, ze dotycna osoba je vyplasena a klopanie podpatkov prezradza ze ide o zenu. Je o cosi mladsia ako ja. Musim sa opytat ci niekoho nehlada. Len prikyvne. Mozno nevie jazyk ani tak ako ja. Pokracujem a pytam sa ci hlada niekoho mladeho. Znova prikyvne. Tak sa snazim vysvetlit, ze nedaleko je skupina mladych a mozno aj jej hladana osoba.
Ze kde ? No tak a tam zahnut, lahko to najde a je tam benzinove cerpadlo. Na ociach i gestach vidiet, ze nema ani potuchy kde je. Minuty utekaju. Odhadnem cloveka velmi dobre, od detstva som chcel pracovat s ludmi alebo konmi. Z jej strany nebezpecenstvo nehrozi a naozaj nemam inu moznost len sa jej ponuknut, ze jej miesto ukazem.
Sadam s nou do auta kde sedi jedna starsia pani, asi v mojom veku a jedna sestnastka. Mlada je asi opita a starej z mobilu divoko diktuje cisla. Stara skusa volat, nic. Ale moja uloha je zaviest ich ku skupine. " Teraz doprava ". Mlada len akoby zo sna : " A tu sme asi boli a hej tu pri tom autobuse som zvracala ". Ideme spravne. Este raz doprava a tam na parkovisku zatocit tak aby sme osvetlovali protilahlu stranu ulice. No tam su. Odlahlo mi, tazko by som im vysvetloval, ze este pred chvilou tam niekto lezal. Vybiehaju z auta a ta co ma nasla a viedla auto ostava. Pytam sa jej " je to ona ? " " Hej ". " Tvoja dcera ? " " Nie, tej kamaratky co sedela s nami v aute ", tej starej. Ma dnes narodeniny, sedemnast.
Co dodat ? Opytal som sa ci uz mozem odist domov. Tak nejako som uz k nim patril, ale prepustila ma. Este cestou peso ma obiehali autom a zakyvali sme si. Ani vlastne nepodakovali, ale ani som na to necakal. Len som si popod fuzy zahundral - radsej zbohom. Bolo mi ich luto. Na chvilu som bol vtiahnuty do pribehu, ktory by som nechcel zazit ani v zlom sne, keby som musel nalozit do auta nejakeho neznameho cloveka vracajuceho sa z nocnej o pol stvrtej rano, aby mi pomohol hladat moje dieta.
autor: M.K., Kanada
