Nechal ma frajer, stratila som robotu, vyhodili ma zo skúškyzo španielčiny. Pripadala som si ako najväčšia nula, veľmi zlá a neschopná. Pártýždňov som sa mordovala nedostatkom jedla a spánku a fyzickým ubližovaním si(chvalabohu mám vrodenú dobrú hojivosť rán, takže tie na tele nevidno, a tie naduši na prvý pohľad tiež nie) až som dospela do bodu, keď bola vnútorná bolesťtak strašne silná, že som to musela ukončiť. Podrezala som si žily a zobudilasom sa až na uzavretom oddelení v Cajle.
Teraz som už tri roky zdravá, chvalabohu žiadna recidíva.Stále sa však musím pýtať:
Kedy prekročíme hranicu, keď prestávame vnímať svet, ako hovníma väčšina ľudí? Kedy patríme do ústavu ? A kto nás tam má právo poslať?Existuje vôbec nejaká deliaca čiara?
Úprimnosť sa neosvedčila
Hlavne buďte úprimní, otvorení, hovorte o svojich problémochso svojimi blízkymi. Takto vás všetci okolo vás „úprimne" pobádajú k tomu, abyste si nadobro niektoré priateľstva zničili. Nie každý totižto je schopnýpravdu prijať. Tak to bolo aj v mojom prípade. V jednej veľmi intímnej a„úprimnej" debate som svojmu milému vyjavila pravdu o mojom pobyte v ústave.Jeho reakcia bola začiatkom konca. V tej chvíli som vedela, že bolo oveľalepšie mlčať. Nemal o podobných situáciách ani páru, a hneď ma zaradili medzislabých a neschopných ľudí. Je vám jasné, že o pár mesiacov sme sa rozišli.Áno, mohol byt trochu viac emfatický, ale pre mňa to bol dôkaz toho, že tátotéma je u nás tabu. My blázni sme ako nakazení morom a „normálni" ľudia by siod nás mali držať odstup. Takto reaguje veľmi veľká časť ľudí - a hlavne naSlovensku. Ďalšou typickou reakciou bola odpoveď mojej kolegyne, keď somnenápadne sondovala (tentokrát bez prerieknutia, že k „nim" patrím aj ja), čosi myslia o našej psychiatrii. „Ja keď idem do Cajly (pozn. kolegyňa tam mákamarátku sestričku), tak vždy radšej počkám vonku, len predstava, že by sommusela prejsť okolo tých bláznov, mi je nepríjemná." Hm, ako dobre, že som mlčala,hovorím si, asi by som si musela nájsť novú prácu....
Rekonvalencia
Po dvoch mesiacoch strávených v Cajle nebolo ani také ťažké vrátiťsa do reálu, ako vysvetliť ľuďom, kde som bola. Hovoriť na rovinu pravdu sa veľmineosvedčilo, ako som už spomínala. Tak som povedala, že som bola na Východe,kde mám ťažko chorú tetu. Neviem, či mi uverili, ale v každom prípade som bolaušetrená ľútostivo-zlomyselných poznámok, a takisto som mala výhovorku, kebysom sa do Caljy musela alebo chcela vrátiť. Teta totižto mala samozrejme vleklúchorobu, ktorá vyžadovala intenzívnu starostlivosť, ale do nemocnice ju nie anie dostať (nebolo to ťažké hrať, bolo mi to veľmi povedomé) . Zaujímavé bolo,že mojimi super kamarátmi sa stali chalani z Cajly, väčšinou bývalí narkomanialebo gambleri. Pri nich bol trochu problém vysvetliť odkiaľ ich poznám, alenejako sme z toho vždy vysekali. To je na „pakárni" najlepšie: málokto „zvonka"tomu uverí, ale stretnete tam úplne cool ľudí. Stokrát normálnejších a hlavne oveľavernejších kamošov ako „vonku". Keby sa tam všetci neboli vrátili spať,kamošili by sme sa doteraz. Tak teda neviem, či mi má byt ľúto, že som zdravá,alebo nie.
Usmejte sa na mňa
Pokiaľ by mal niekto o mňa strach, musím vás ubezpečiť, žesa mám dobre. Mám skvelú prácu a verte mi, nikto by netušil, že tá atraktívnamladá kocka (vidíte, sebavedomie mi nechýba) je bývalá psycho pacientka. Možnosi myslíte, že by to mali vedieť, ja však viem, že keby to vedeli, túto prácuby som nemala. Sme príliš konzervatívna spoločnosť. A pritom neexistuje žiadnysvet vonku a vnútri - liečebne - všetci sme rovnakí vo svojich trápeniach,niekedy hore a niekedy dolu. Jedno je jasné: keby sme boli viac ochotní schopní počúvať ľudí, čo sú osamelí, alebo simyslia, že zlyhávajú, psychiatri by nemali pacientov. Preto keď pôjdete okolo mňa,usmejte sa na mňa, pretože tajomstvo, čo skrývam sa chce dostať von. A nie lencez blog. Chcem žiť v takom svete, kde nebudem strácať priateľov a prácu kvôlitomu, že mám "papiere na hlavu".
Autorka: Violetta Mannová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
