Porovnávať úroveň fakúlt by som začala až v prípade možnosti študovať na troch rôznych univerzitách a štyroch odboroch všeobecného lekárstva na Slovensku alebo aspoň na tých dvoch, troch ... piatich (zahraničných), ktoré porovnávaš (niektorí toho stihli pobehať fakt dosť). Pre upresnenie, Jesseniova lekárska fakulta v Martine je fakultou Univerzity Komenského v Bratislave a ako viem, Erasmus sa medzi slovenskými univerzitami zatiaľ nekoná. A turizmus s vynútenými či dobrovoľnými prestupmi medzi školami sa tuším volá inak. Myslím si však, no môžem sa aj mýliť, že autori vyššie uvedených výrokov okolo JLF v Martine ani neprešli, v druhom prípade si môžu sami pred sebou priznať, že im tam nezobrali kamoša, takže oni najlepšie vedia, že on na takú dedinskú fakultu vlastne ani nikdy nechcel ísť.
Neviem ako je to teraz, ale keď som sedela vo štvrtom ročníku gymnázia na seminároch z biológie a chémie (vtedy som sa pripravovala na štúdium farmácie) mal každý pred medicínou v Martine povestný rešpekt a niektorí iskru v očiach, či ich tam naozaj vezmú.. Sledovala som to vtedy dosť nezainteresovane, ale nedalo sa to nevšimnúť si. Na vysvetlenie, do Martina bolo v tom čase prijatých niečo vyše 100 študentov, pre porovnanie na iné medicíny (BA, KE) podľa mojich informácií okolo 300. A to predurčovalo nielen pre laika zrejmú kvalitu osadenstva.
Keďže som na sa na medicínu nikdy nechystala, z osudu mojej povahy nakoniec vyplynulo, že na nej pôsobím už štvrtý rok. Jednoducho som sa nechala zviesť a vymenila som farmáciu Karlovej univerzity v Hradci Králové za malý Martin, keďže som akosi podvedome tušila, že mi tam bude lepšie.
Atmosféru staršej generácie som zažila prvý rok môjho štúdia na fakulte. Boli to medici, z ktorých bolo cítiť človečinu tak intenzívne, až sa z toho točila hlava. Boli to v prvom rade ľudia, ktorí po večeroch, nociach, ktoré často prekvitli do rán, rozvíjali intelektuálne rozmery svojich priateľstiev, ktoré sa vtedy ešte úplne nezištne dali zameniť za pomoc najtriezvejšieho člena Ghetta, Fetta, Detta prípadne iného -etta či „žilinčanov", keď bolo žiadúce priniesť kartón piva alebo iného moku. Vysvetlenia fyziologických či biochemických procesov od starších namiesto urputného čítania v knihách a domýšľania si faktov bolo len takým bonusáčikom. A mnohokrát, ich excelovanie na skúškach po takýchto intelektuálne prebdených nociach tí jaskyniari na druhej strane brehu len ťažko pochopili (tento druh medikov je mimo školu vzácne zahliadnuť, ale už som o nich počula:). Títo bývalí medici nestratili dômyselný cit pre život, kde medicínska literatúra ako jeho jediná alternatíva zlyháva.
Áno, aj tu sa to zmenilo, staršia generácia z radov študentov, vďaka ktorej získala Jesseniova lekárska fakulta takú „sympatickú" povesť sa pomaly vytráca (halóó, je tu ešte niekto?). A dúfam, že nielen ja som si všimla, že je tu čoraz viac prvákov, ktorí sa stále pridržiavajú maminej sukne alebo ocových vrecák, a čoraz viac študentov, ktorí memorujú učebnú látku dokonca aj počas obeda (áno počas kladenia vidličky do úst, aj keď nie sú pred žiadnym testom alebo v časovej tiesni .. a aj keby boli!?)..."...VRAJ je medicína ťažká škola, preto treba nevyhnutne využiť každú voľnú chvíľku na študovanie, aby sme sa tu udržali, a v tom horšom prípade NAOZAJ každú!". No chápete to?
Minimálne pred 4 rokmi som uverila tomu, že JLF je suverénne najlepšia medicína na Slovensku (naozaj neviem ako je to teraz, nemám to ako posúdiť), nehovoriac o tom, že som mala možnosť presvedčiť sa o jej kvalite. Viem len, že kvalitu školy tvoria hlavne ľudia, ktorých fakulta po skončení školy vychŕli. A na tomto mieste bola naozaj úspešná! Viem to a stojím si za tým! Medicína potrebuje osobnosti! A tých tu bolo, že by ste ich mohli vidlami prehadzovať! Mohla by som ešte napísať o podnetných rozhovoroch medzi študentmi a vyučujúcimi, aj nám sa ešte stále snažia lekári, docenti a profesori odovzdať „posolstvo starej generácie", len dnes pozorujem, že to už málokedy padne na úrodnú pôdu. Medzi študentmi prevláda individualizmus, egocentrizmus, v horšom prípade závisť a faloš, a to úplne všade. Ak si ale spomeniem na mojich spolužiakov, tak to, našťastie, nie je až tak vypuklé. A nie je to len tým, že nás tu študuje málo. Posolstvo starej generácie ešte celkom nezaniklo.
A vieš čo? Nakoniec sa mi ten názov začína páčiť, vždy sa totiž rada vraciam na dedinu, kde každý každého zdraví, každý každého pozná, kde je najbližšie jeden predražený obchod pre dôchodcov a urputný kopec do králikárne, z ktorej sa ten spev tak fantasticky ozýva (pozor!, spievať o polnoci má nárok len ten, kto prešiel testom z „patoly"!)
Viem, aj tak by si tu možno nikdy neštudoval, tak ako ani ja by som nikdy neštudovala tam, kde študuješ ty. Každý má svoje miesto a má možnosť si z neho zobrať toľko, koľko chce ... bez ohľadu na možnosti.
Autor: Lenka Džubáková
