5.9.2012 môj otec (56 rokov) o 9.00 hod. pri práci so zbíjačkou na verande nešťastnou náhodou spadol z lešenia. Spadol z výšky 3 metre. Poranil si hlavu, nevieme, ako padol, či bol hneď pri vedomí, ale sám prešiel 20 metrov, umyl si ruky i tvár a posadil sa do sedačky na záhrade. Od posledného zvuku zbíjačky – asi o 10 minút – ho tam našla sedieť sestra. Okamžite zalarmovala rodinu, hneď sme zavolali RZS. Prišli do 15 minút. Urobili základné úkony a odviezli otca, ktorý bol pri vedomí, odpovedal na otázky lekárov, len bol v šoku a stale opakoval „Prečo je tu toľko ľudí, čo sa komu stalo?” Na čele mal malú tržnú ranu, z pravého ucha mu dosť tiekla krv, brucho mal trochu narazené, s prestávkami stále vracal.
Na úrazovku sme prišli spolu s RZS. Prišli sme na úrazovku, kde na vetu „Chce sa mi vracať” mu sestricka položila na prsia misku a povedala mu, aby si to držal. Len čo urobil pohyb hlavou, hneď ho napínalo – predbežne mal silný otras mozgu. Odviezli ho na CT a po urobení snímku sme hodinu (!) čakali na príchod lekára. Medzitým mu zašili malú ranu na čele, inak nič. Ale vedľa otca, ktorý nás už nespoznával, prebiehala vrava o veľkej akcii cez víkend, aké mali víno, kto čo povedal, urobil…
Keď konečne prišiel službukonajúci lekár, diagnóza znela silný otras mozgu, lebka pod pravým uchom zlomená. Bolo to strašné, ale mali sme aký-taký pokoj, veď je v nemocnici, už mu môže byť len lepšie. Odišli sme domov s tým, že po práci mu prinesiem osobné veci.
Po práci o 16.00 som za ním prišla, bol na JIS-ke. Na chodbe som stretla lekára, ktorý mi hneď podal správu o tom, ako sa otec má: „silný otras mozgu, zlomená lebka pod uchom, celá lebka popraskaná a pravá strana mozgu – tkanivo pomliaždené”. Keď ma pustili za ním, prekvapilo ma, že tam ležal ako doma v obývačke, žiadne prístroje na monitorovanie, proste nič, len tam ležal a spal. Bol stále špinavý, ako keď sme ho tam nechali. Zobudila som ho, povedal, že ho nič nebolí, nevedel, kde je, a nespoznával ma, urobil pohyb hlavou, naplo ho na zvracanie, vyvrátil trochu krvi a znova zaspal. Krv z ucha mu tiekla stále. Mala som z toho zvláštny pocit, ale stále som dúfala, že doktori vedia, čo robia, a asi to majú pod kontrolou.
Ráno som sa chcela informovať, ako sa má otec. Lekár mi povedal, že v noci sa mu stav zhoršil a po porade s Martinskou nemocnicou – odborníkom na neurológiu – mu nadránom pre rozpínajúci sa mozog museli zobrať temenné kosti. Silný opuch mozgu, veľká zrazenina a, ako sme sa neskôr zo záznamu dozvedeli, tak im ešte večer o 21.45 upadol do bezvedomia. Žiadala som prevoz do Martinskej nemocnice, nasledoval arogantný monológ, či im neveríme, veď sú odborníci…
Prevoz nie je možný! Vyskúšali sme všetky „páky“ v rodine a nakoniec jeden ujo mal známosť v BA a na príhovor tohto lekára otca do 2 hodín od môjho telefonátu transportovali do Martina. Tam sa hneď po prílete podrobil akútnej operácií, neviem presne, čo mu robili, nerozumieme latinským výrazom v zdravotnej karte. Boli sme ho tam dvakrát pozrieť, a aj keď stav bol vážny a nikdy nikto nevie presne povedať, čo a ako dopadne, tak od dvoch lekárov nezávisle od seba sme dostávali nádej. Vraj sa všetko ukáže, až keď sa opuch zmenší a CT ukáže, ako na tom mozog je. Môže byť ochrnutý na pol tela alebo môže byť z neho len sediaci pacient, v najhoršom prípade, čo však nepredpokladajú, by mohol zostať ležiak bez toho, aby nás vôbec vnímal. Báli sme sa, ako to dopadne, ale stále sme mali nádej. Vyjadrili sa, že v Trenčíne mohli celú vec v prvý deň riešiť úplne inak, ale že nechcú nikoho súdiť, určite lekár v Trenčíne robil všetko, ako najlepšie vedel.
V pondelok ráno som volala do Martina, či sa stav nezmenil, na čo mi bolo povedané, že stav je naďalej vážny a otca budú prevážať, pretože v Martine už preňho nemôžu viac urobiť. A keďže Trenčianska nemocnica, pod ktorú spadáme, mala potrebné oddelenie plné, otca previezli do Myjavskej nemocnice – sanitkou! Klamali o čase prevozu.
Keď sme tam prvýkrát prišli, lekárka nám hneď na rovinu, aj keď teda s veľmi ľudským prístupom, povedala, že stav je veľmi vážny a máme rátať s najhorším, čo nás, samozrejme, šokovalo, lebo v Martine túto možnosť – možnosť smrti – vylúčili. Cestovanie tam a späť bolo dlhé a smeli sme pri ňom byť maximálne 15 minút. Chceli sme ho previezť naspäť do Trenčianskej nemocnice, aby sme ho mali bližšie a chodiť za ním častejšie, aby sa mu nevytvorili preležaniny, ale v Trenčíne sa stále vyhovárali, že majú plno. Skúšali sa za nás prihovárať aj dvaja nezávislí riaditelia nemocníc, ale nakoniec to aj tí vzdali, že sa im zdá, akoby si v Trenčíne boli vedomí, že niečo zanedbali a zbavujú sa zodpovednosti. Pri každom telefonáte do Trenčína boli lekári arogantní a absolútne bezcitní. Mám fakt pocit, že pre lekárov sme asi len kus niečoho, keď sa niečo nepodarí, nevadí, príde niekto ďalší a na ňom už tú chybu neurobime.
Otec po dvoch dňoch na Myjave zomrel, dostal silné horúčky a srdiečko nevydržalo ten nápor. Je to pre nás veľmi bolestivé, bol to pomerne mladý človek, ktorý mal toho ešte veľa pred sebou. Každý mesiac si pravidelne platil zdravotné a nakoniec sa mu adekvátnej starostlivosti aj tak nedostalo. Možno keby lekári v Trenčíne konali hneď a hlavne nevyčkávali, mohlo to všetko dopadnúť inak… Možno. Možno…
Mám pomerne veľký okruh známych, ktorí mali podobné skúsenosti so zanedbaním starostlivosti – aj keď nie s takým tragickým koncom. Dokedy budeme len pokusnými králikmi, na ktorých si lekári skúšajú svoje vedomosti? Hippokratova prísaha v dnešnej dobe, zdá sa, nemá žiadnu hodnotu a pacient je len ďalšia čiarka v kronike nemocnice.
Bojím sa, keď ja alebo moje dieťa budeme potrebovať lekársku pomoc. Neviem, kam s ním pôjdem, stratila som dôveru v lekárov, bála by som sa, čo by mi vrátili domov. Emócie sú ešte príliš čerstvé a aj keď čas rany trošku vylieči, stale tam bude otázka „Nemohol by otec ešte žiť, keby v tom Trenčíne postupovali inak?”
Autorka: Adriana Laurenčíková