Doma rýchlo listujem a veru dobre som kúpila, silné témy, krásna grafika, nový štýl.
Čítala som ho dlho, po večeroch keď už bola práca spravená a drobček spinkal. Celý deň som sa tešila na večer, keď si sadnem a budem môcť čítať. Naozaj stojí za euro štyridsať.
4 eurá - tak málo alebo tak veľa?
Cez internetovú stránku Nota bene som sa dostala ku knihe Ulica - môj domov. Autorom je Július, sedemdesiatnik, ktorý sa riadením osudu ocitol až na ulici. Píše o sebe a o iných obyvateľoch ulice svojským spôsobom. Veď posúďte samy.
Darček
Nemám rád sviatky. Bezdomovec je vlastne celý rok sám, ale napríklad počas takých Vianoc
je ešte osamelejší. Spomienky na minulosť v kruhu rodiny, na detstvo a na darčeky gniavia dušu. A človek je smutný.
V ten deň pred Štedrým večerom som bol aj ja smutný. Stál som na ulici a pokúšal som sa predať ešte nejaký ten časopis, ale ani to sa mi nijako nedarilo. Ulice zívali prázdnotou, takže vlastne ani nebolo komu predávať. Nezvyčajné pouličné ticho zrazu prerušil džavot detí. Ani neviem, kde sa vzali, ale boli tu, a s rádovou sestričkou tiahli Po Klariskej. Vysmiate deti, každé s igelitkou v ruke, zaplnili celú ulicu.
„Stojíme," počul som hlas sestričky, načo všetky deti ostali stáť. Akurát pri mne.
„Tak, deti, kto je toto?" pýtala sa sestrička a jej ukazovák nemilosrdne smeroval na mňa.No nazdar, povedal som si a s obavami čakal, ako to dopadne. Slovo „bezdomovec" by som ešte zniesol, ale čo ak to bude tulák, žobrák alebo ešte niečo horšie. Deti si ma zvedavo obzerali a mlčali. Zaplať Pán Boh za to ticho, pomyslel som si.
„Deti, ujo predáva noviny, takže, čo je?"
„Pre-da-vač," zarecitovali decká a mne spadol kameň zo srdca. Sestrička kývla hlavou na jedno dievčatko, ktoré ku mne pristúpilo.
„Ujo, môžem vám dať darček od Ježiška?
Zarazený som pozeral na toho anjelika a nesmelo prikyvoval. Dievčatko z tašky za pomoci sestričky vytiahlo košík. Taký malý možno pätnásťcentimetrový, vystlaný senom ako také hniezdočko. A v košíku na sene ležal malý drevený Ježiško. Zobral som košík a od dojatia som sa nedokázal ani poriadne poďakovať.
„Ideme," prerušila moje rozpaky sestrička a klbko detí sa pohlo. Mávali mi a ja som nevedel zastaviť slzy, ktoré sa mi tlačili do očí.
Ďakujem, deti...
Július dnes už vďaka predaju Nota bene a svojmu písaniu nie je bezdomovec. Píše však ďalej. Druhý diel „Muži, ženy, deti a pes" stojí štyri eurá a polovica zostáva predajcovi. Július tak naďalej pomáha nielen sebe, ale aj ostatným.
„Náš ujo" spred Lidla pri sebe knihu nemal. Bál sa do nej zainvestovať, bál sa, či si ju niekto kúpi. Dohodli sme sa, že mi ju prinesie, ale včera ani dnes na svojom mieste nebol a ja dúfam, že svoj sľub dodrží. Neviem sa dočkať.
ukážka z knihy "Ulica môj domov" je zverejnená s láskavým súhlasom redakcie Nota bene, notabene.sk
